Autor: Andrea                                                                                                   «« Naše detičky Život nám prináša mnoho prekvapení každý deň. Raz sú to krásne prekvapenia, inokedy menej, bohužiaľ mnohokrát aj trápenia a bolesť. Pred necelými dvoma rokmi sme aj my boli svedkami toho, ako sa s nami osud kruto zahral. Stratili sme naše prvé dlho očakávané dieťatko, nášho synčeka Brianka, veľmi krátko pred plánovaným pôrodom z doteraz neznámej príčiny. Prvé dni a týždne po jeho odchode boli pre nás 'stratené dni'. Svet sa akoby zastavil, nič iné pre nás neexistovalo len smútok, žiaľ, slzy a nekonečne veľa nezodpovedaných otázok. No predsa, v ten krutý osudný deň, sa nám naskytla príležitosť spoznať naše prvorodené dieťatko, pohladiť si ho, vyobjímať, rozlúčiť sa.. S odstupom času na tieto chvíle spomínam ako najkrajšie a som nesmierne vďačná nemocničnému personálu, že nám tá príležitosť bola ponúknutá. Práve tieto chvíle, mne ako matke, najviac pomohli sa v nasledujúcich mesiacoch postupne zmierovať, s tým čo sa stalo. Jeho čistý, nevinný a pokojný výraz tváre napovedal pokoj, s akým od nás odišiel do sveta anjelov.. Uplynuli 4 mesiace a my sme boli odhodlaní postaviť sa krutému osudu a bojovať o zdravo narodené bábatko. Na naše prekvapenie hneď o mesiac som neveriaci držala v ruke snáď 5 pozitívnych tehotenských testov ;o). V tej chvíli pre nás svitlo opäť malé svetielko nádeje, že už snáď o 8 mesiacov sa splní náš sen. Boli sme neopísateľne šťastní, no v mojom srdci opäť zavládol strach a obavy, čo ak.., veď sme nevedeli, čomu sa strániť, kedže príčinu úmrtia pri našom prvom synčekovi neodhalila ani pitva, ani nasledovné genetické testy. Prvá návšteva u lekára v 9.tt potvrdila, že sa moje domáce teh. testy nemýlili. Aj tentokrát som prvé 3 mesiace pociťovala ranné nevoľnosti, ktoré v mojom prípade trvali celé dni. Pri tomto tehotenstve som už navštevovala iných lekárov, zmenila som i nemocnicu, pretože k tej predchádzajúcej ma pútalo množstvo bolestivých spomienok a možno /ruku na srdce/ niekde vnútri som dávala za vinu aj lekárom. Hneď pri prvej vizite ma zaradili na rizikové oddelenie, kde mi bolo hneď vysvetlené, že som v dobrých rukách, strach a obavy mám ponechať na nich - lekárov a ja sa mám len radovať a užívať si zdravého tehotenstva. Poviem vám, takýto prístup lekárov vám veľmi pomôže hlavne psychicky, prežívať tie neskutočne ťažké dni plné neistoty. Ešte si pamätám, ako som bábatku v brušku "prikázala", že jeho úlohou bude nasledujúce mesiace dávať veľký pozor tam dnu v brušku a ja sa postarám o vonkajšok ;o). Mesiace plynuli, kontroly u lekárov boli čoraz častejšie a na ultrazvuku som sa cítila už ako doma, kde som poznala snáď všetky sestričky. Z ultrazvukových snímok mám doma zaplnený celý album. Bolo ich snáď 15. No z každej jednej takejto prehliadky som čerpala novú energiu, nádej a optimizmus, že všetko bude fajn. Vidieť drobca na obrazovke monitora, ako si pekne pláva ako v bazéniku, neskôr naťahuje svoje nôžky a rúčky, cmúľa palček.., to boli nenahraditeľné okamihy šťastia, pri ktorých mi ani raz neostali oči bez sĺz. Ultrazvukové vyšetrenia sa každý týždeň opakovali s non-stres testom, takže som sa cítila ozaj dobre sledovaná. Musím podotknúť, že rodina stála pri mne, prežívala to celé so mnou. Nikdy nezabudnem na reakciu môjho otca, keď sa dozvedel, že čakáme druhé bábatko: "… a teraz dcérka ideme bojovať." to presne vystihlo situáciu. To celé čakanie na zdravo narodené bábatko, celé moje druhé tehotenstvo bol jeden veľký boj. V tom boji sme hrdo zvíťazili, keď sa nám 2 týždne pred termínom, vyvolaným pôrodom, presne do roka narodila zdravá dcérka Simonka. Pôrod bol veľmi rýchly. S epidurálom pichnutým po prvých 5-tich cm, to už išlo veľmi rýchlo, zrejme sa dcérenka tešila na svet ;o). Ešte si spomínam, ako ma pochytil veľký plač, keď už lekár naznačoval, že s ďalším zatlačením bude dieťatko na svete. Bola to pre mňa neopísateľne veľká chvíľa. V priebehu pár sekúnd mi mysľou prebehli všetky spomienky na Briankov pôrod, ako aj na všetku tú bolesť v srdci a prázdnotu, akú sme vtedy cítili.., jednoducho som nemohla uveriť tomu, že aj napriek tomu, že sme o nášho synčeka prišli, o chvíľu sa staneme rodičmi dieťatka, ktoré bude s nami vyrastať, robiť nám radosť, ale hlavne, že konečne aj my si hrdo z nemocnice odvezieme domov náš ružový, voňavý, ale hlavne zdravý a živý uzlíček šťastia. Simonka-Victoria, /ktorej sme meno vyberali cestou na pôrod do nemocnice z toho dôvodu, že mi manžel celých 9 mesiacov hovoril, že to bude chlapec/ sa narodila 19. septembra 2005 s váhou 3030g a 50 cm. Dnes má už 10 mesiacov, je to úplne zdravé bábatko, plné energie, veľkými modrými očičkami a s prekrásnym úsmevom.