Autor: Denisa «« Naše detičky Život sám píše rôzne romány, naša jedna kapitola je práve o tom, ako sme sa stali šťastnými rodičmi dvoch detí, jedného v nebi a jedného tu na tejto zemi a sme pyšní nesmierne na obidve naše dcérky. Verím, že mojím rozprávaním môžem aspoň trochu dodať odvahu rodičom, ktorí sa nachádzajú v podobnej životnej situácii. V júni 2005 sme si pripomínali Vivienkine štvrté výročie narodenia a úmrtia zároveň. O pár dní neskôr som držala pozitívny tehotenský test v rukách... Neuveriteľné sa stalo uveriteľným, túžba po detskom šťastí sa vyplnila v skutočnosť, náš mesiac plný nenaplnených túžob sa zmenil v radostné očakávanie nášho druhého dieťatka. Návšteva lekára bola veľmi šťastná a nasledovne nám bolo potvrdené tehotenstvo z krvných testov. Chcem podotknúť, že po Vivienkinej strate som kládla veľký dôraz na výbere gynekológa a urobila som tak už dávnejšie, čo mi veľmi pomohlo a uľahčilo situáciu, mohla som profitovať zo vzájomnej dôvery, ktorá medzi nami vyrástla počas tých pár rokov. Z mojej skúsenosti teraz viem, že dobrý výber lekára je jeden z veľmi dôležitých bodov, mal by to byť človek, pri ktorom máte pocit, že vás rozumie, dostatočne informuje, ochotne zodpovie otázky, má o vás záujem, najmä má záujem vám pomôcť a podporiť tam, kde vaše vedomosti nesiahajú natoľko, aby si človek mohol pomôcť sám ... Prvé necelé dva mesiace tehotenstva ubehli pokojne s veľkou radosťou v srdci, no koncom druhého mesiaca si naša šťastena asi niekam odskočila a ja som začala veľmi mierne krvácať (výtok), prepadla som veľkému strachu, ktorý ma už žiaľ neopustil počas celého tehotenstva. Okamžite sme išli na vyšetrenie, lekár nám oznámil pozitívnu i negatívnu správu. S dieťatkom je našťastie všetko v poriadku, krátke krvácanie mi spôsobila placenta. Verdikt znel - máme žiaľ smolu - placenta sa usídlila priamo nad krčkom maternice, tzv. placenta praevia, môže hroziť nebezpečenstvo jej odtrhnutia, čím by sa tragicky končila gravidita. Zostáva nám len viera, že rastom dieťatka sa ešte môže placenta posunúť o niečo vyššie. Dostala som zákaz nosenia a dvíhania ťažkých predmetov, športovať, preto sa, s malou dušičkou plnou strachu, šetrím, ako sa len dá. Tretí mesiac sa začal neustálymi nevoľnosťami, ktoré pretrvávali i počas celého dňa. Lekár ma utešoval najmä tým, že keď je žene nevoľno, dieťatko sa vyvíja výborne:-), nevoľnosti sú vraj dobré poslíčky, že je žena skutočne v tom DRUHOM stave a dieťatko môže krásne prospievať. Po turbulentnom začiatku tehotenstva nastal od toho štvrtého mesiaca viac menej už pokojný čas, ten nádherný čas tešenia sa z rastúceho bruška. Placenta sa taktiež podvýšila a krvácanie sa už nikdy neopakovalo. Posledné jediné nepríjemnosti mi ešte spôsoboval môj nízky krvný tlak, ktorý ale vraj nie je nebezpečný pre dieťatko ani matku. Dieťatko sa nám krásne vyvíjalo. Chodili sme na pravidelné kontroly. Všetkým, kto má možnosť, veľmi odporúčam 3D ultrazvuk, je to nádhera sama o sebe, je možné na ňom vidieť úžasné detailíky, pri ktorých nám neraz oči zvlhli šťastím ... Náše miminko bolo veľmi pohyblivé, ešte i úplne ku koncu tehotenstva mení v brušku polohy, raz je hlávkou hore, raz zase dolu, takže viackrát konzultujem s lekárom rozhodnutie o priebehu pôrodu. Chodila som na pravidelné CTG (Cardiotokograph - kardiotokografia), na ktoré som sa zakaždým nesmierne tešila, počúvanie toho malinkého srdiečka, bolo balzamom na moju ustráchanú dušu ... Ku koncu gravidity sa moja nervozita a strach stupňuje. I keď sa snažím zakaždým zachovať čo najväčší pokoj, lekára "bombardujem" mnohými otázkami ... Lekár mi odporúča na základe tragickej skúsenosti z prvého tehotenstva ukončiť graviditu o niekoľko týždňov skôr a síce v tom 38. týždni tehotenstva. Zastávali sme jeho názor, vzhľadom na to, že doteraz nepoznáme príčinu úmrtia nášho prvorodeniatka a nemáme v rukách žiadne podklady, ktoré by nám mohli neistotu a strach vyvrátiť, že sa bude nášmu dieťatku tentokrát dariť v brušku i tých posledných pár týždňov ... V 37. týždni tehotenstva na jednej už vlastne predposlednej kontrole nášho bruška, však zostal ustráchaný i gynekológ sám, naše pohyblivé miminko sa omotalo pupočnou šnúrou, jedenkrát okolo krku a dvakrát okolo trupu. Po 3D ultrazvuku nám lekár radí radšej ihneď ukončiť tehotenstvo. Veľmi váhame, či nie je pre miminko ešte príliš skoro. Nasledovali opakované vyšetrenia CTG, kde boli zaznamenané ľahké kontrakcie, na ktoré dieťatko už mierne reagovalo. Ja sama sa však cítim dobre a nepociťujem žiadne zmeny. Ale psychický strach z neistoty je veľmi ťažké znášať. Napokon po dlhých diskusiách sme sa rozhodli predsa len pre pôrod, kedže naše miminko už v tom brušku nemalo svoju pohodu úplne istú. Na základe komplikovane omotanej pupočnej šnúry lekár odporúča cisársky rez a ja s ním súhlasím. Operácia prebehla v poriadku, naša dcérka sa narodila 4.2.2006 nádherná a úplne zdravá. Nemala žiadne problémy s dýchaním, okamžite bola krásne ružovučká a plná života. V tom okamihu som sa stala najšťastnejšou matkou pod slnkom, tá uľava, keď som si ju živú a zdravú držala v náručí sa nedá opísať ... Životná kapitola, ktorá trvala tých deväť dlhých mesiacov sa ukončila krásnym happyendom, naša Amelinka sa má k svetu, obohacuje nás v každý náš deň. Sme jej vďační, že k nám našla cestičku a sprevádza nás životom. Milá Ameli, ľúbime si Ťa nadovšetko a ďakujeme Ti, že môžme byť tvojimi rodičmi.
Krátke zamyslenie na záver: Keď sa obzriem späť a porovnávam moje dve tehotenstvá, je vlastne ťažké nájsť nejaké zrovnanie. Skutočne každé to čakanie na miminko, je o niečo inom. Nasledujúce tehotenstvo po strate dieťatka je určite najťažšie znášať práve po psychickej strane, (i keď vám sto krát lekár povie, že je všetko v poriadku, viera, či to tak skutočne bude aj naďalej, často veľmi zlyháva...). Človeka zmocňujú neúnosne pocity šťastia, no zároveň vás dokáže preklenúť neúnosná bezmocnosť a pochyby. Nájsť tú zlatú strednú cestu, ktorá by doniesla konečne vnútornú vyrovnanosť a rovnováhu, je nie ľahké. Nezodpovedané otázky typu PREČO ma znovu dohnali a často som sa musela pýtať samej seba a zároveň prepadla nezdravej sebaľútosti, prečo ja musím týmto prechádzať, prečo som ja musela po tak peknom úplne bezproblémovom prvom tehotenstve stratiť moje dieťatko, prečo sa teraz musím týchto 9 mesiacov psychicky trýzniť, prečo mne nie je dopriate bezstarostné rodičovstvo ... Samozrejme na tieto nezmyselné otázky nenašiel človek odpoveď. Jediným rozumným vysvetlením je možno len to, že každý nosíme na pleciach nejaký ten vlastný kríž a nik, to nemá na tomto svete ľahké ... No ja som tieto slová nedokázala vnímať, tak hlboko som pociťovala neprávo ... Taktiež som neznášala vetu, že po druhý krát sa vám TO predsa nestane ..., prosím žiadnej matke, ktorá má za sebou stratu, podobné frázy nevravte ..., tie slová dokážu veľmi bolieť. Musela som vždy pri nich túžobne myslieť na moju Vivienku, veď predsa sa TO nemalo stať ani po prvý krát!! Nemám priamu radu na túto psychickú rozkolísanosť, či zlyhávanie, ktoré si myslím nikoho neminú, kto sa ocitol v podobnej životnej situácii, no dovolím si napísať aspoň malý tip: obrňte sa neuveriteľne veľkou dávkou optimizmu, starajte sa o svoje telo i dušu, doprajte si veľa dní, ktoré vás urobia šťastnými, doprajte si vždy niečo a častejšie ako kedykoľvek predtým, čo vás poteší, nechá doslova rozkvitnúť, dodá vám životnej sily, niečo na čo sa neskôr človek v mysli rád vracia. Tieto pekné spomienky sú veľkou pomocou, keď prepadnete tým ťažším dňom plných pochýb ... a dokážu dodať odvahu ísť v ústrety ďalším dňom, pripomenú vám, že sa predsa len oplatí žiť, ukážu, že život vie byť i o tom peknom. Moje želanie Všetkým, ktorí sa ocitli v podobnej životnej situácii, chcem zo srdca zaželať veľa síl, aby nestratili nikdy vieru a skutočne verili, že po každej búrke zasvieti skôr či neskôr znovu slniečko. A keď vás prepadnú akékoľvek pochyby, či obavy, vydať sa v ústrety ďalšiemu životu, neustále si opakujte, že strach je zlým životným radcom, ktorý dokáže veľmi ukrátiť o mnohé krásy. Všetkým, ktorí túžia po dieťatku, želám čoskoré naplnenie ich túžob. Denisa |