|
Titel : RE: Smutná zpově?
|
Autor: Adriana
()
Datum: 07.06.2006 17:20:22
Milá Krystína,
chcela by som Ti napísať svoj príbeh, pretože je veľmi podobný tomu tvôjmu. Mám 24 rokov a pred 28 mesiacmi sa mi narodil krásny chlapček. Od narodenia bol veľmi živý- hyperaktívny, takže som sa musela obracať. Do 3 mesiacov mal koliku, nespával a veľa plakával. Keď mal 18 mesiacov, zistila som, že som opäť tehotná. Nenašla som oporu u manžela a z jeho slov a náhlej zmeny správania sa voči mne som vyčítala, že dieťa nechce. Nenašiel si ani cestičku k malému. Práve sme sa presťahovali do nášho vôbec prvého bytu. Začal sa mi vyhýbať a viniť ma, že za to môžem ja. Dlho som plakala, nespala, nejedla, bola som veľmi unavená z každodenných činností, na ktoré som bola sama a ani finančne som na tom nebola najlepšie. Dodnes nezabudnem na 14. september 2005, kedy som spravila niečo, čo veľmi ľutujem. Vzala som život dieťaťu, ktoré ani neuzrelo svetlo tohto sveta. Tak veľmi chcelo žiť. Neviem, či to bol chlapček alebo dievčatko, ale videla som ultrazvuk a nikdy nezabudnem na vetu, ktorú vyslovila lekárka tesne pred zákrokom. "Neviem ho nájsť, asi sa schovalo." Tak veľmi chcelo žiť, schovať sa niekam, nájsť miesto, kde by ho nik nenašiel. Potom sme zaspali obaja, ja som sa prebudila, moje dieťatko spinká dodnes. V kútiku srdca cítim, že to bol chlapček. Dala som mu meno Maťko. Dnes už vidím svet inak, stala som sa silnejšou a bojovnejšou. Neviem, prečo som to dopustila, prosím o odpustenie, pozriem na modrú oblohu, povzdychnem a až mi raz Boh na konci mojej cesty dovolí dostať sa do neba, silno objímem svojho anjelika a budeme navždy spolu. Nikdy som sa s tým nevyrovnala,veľmi to ľutujem, toto trápenie si nosím zo sebou, zo svojou bolesťou som zostala sama, s ňou ráno vstávam a večer zaspávam. Manžel nikdy necítil bolesť za jeho stratou. Náš vzťah sa zmenil, spolu s dieťatkom odišla láska z nášho nového domova, ktorý som chcela pre nás, pre naše deti. O mojom trápení sa nik nedozvedel, plačem, keď som sama, lebo manžel mi vyčíta, že mám depresiu. To nie je depresia, to je bolesť a žiaľ, ktoré on asi nikdy nepochopí. Nemala som chuť žiť, sklamal ma človek, ktorý nás mal ľúbiť a stáť pri nás. Dnes sa snažím žiť pre môjho chlapčeka, s ktorým sa hrám a smejem. Chcela by som vrátiť čas, ale už sa to nedá. Modlím sa a prosím , aby si môj anjelik našiel tam hore domov. Dnes by mal mesiac a ja si uvedomujem, čo som stratila. Chcem, aby bol s nami, chcela by som ho vidieť, hrať sa s ním, vidieť jeho očká, vlásky. Milá Krystína, snáď som nerozjatrila tvoje rany, ale keď som si prečítala tvoj príbeh, chápala som ťa, pretože iný môžu viniť, môžu ľutovať, ale kto to nezažil, nepochopí tú bolesť a trápenie, ktoré nosíme v srdci. Cítim, že naše anjeliky sú tam hore v nebíčku, je ich tam veľa, veľmi veľa tak čistých a nevinných, spolu sa držia za ruky, smejú sa. Niekedy sa mi zdá, že počujem tichučký smiech,vtedy zavriem oči a vidím ich ako tancujú. Nie sú samé a vedia, že ich milujeme. Niektorí nás možno vinia, ale nie sme zlé bezcitné matky. Svoje deti sme milovali a milujeme, preto plačeme a trápime sa pre svoje skutky. Sú také, ktoré pre svoj čin nevyronia ani slzu a necítia vinu. Tak sa maj pekne, držím ti v živote palce, nech ťa sprevádza len šťastie, som rada, že som ti mohla napísať svoj príbeh, človeku sa trochu uľaví, že sa s niekým mohol podeliť o svoju bolesť. Zrazu akosi cítim,že sa niečo zmenilo, vonku prestalo pršať a svieti slnko, môžem sa usmiať, hoci viem, že spolu s tým úsmevom vypadne z oka slza....Chcela by som mať ešte bábätko, ale bojím sa, bojím sa, aby som o svoje dieťatko neprišla, hoci by som ho veľmi chcela, viem, že sa to môže stať, no neviem, či by som ďalšiu bolesť uniesla. No spravím tak až vtedy, ak budem vedieť, že bude na tomto svete chcené a milované. .....spolu spomínajme na našich anjelikov.
|
|
|
