|
Titel : neviem sa s tým zmieri?
|
Autor: Lenka
()
Datum: 04.02.2011 14:45:52
Zdravím v?etkých, ktorí pre?ili niečo také stra?né ako je smr? vlastného die?a?a.
Momentálne je to tý?deň, na hodinu presne, čo aj ja patrím medzi vás. Ja som síce svoje bábätko nedr?ala v náručí, nepohladkala, neobjala. V mojom bru?ku bolo len 22 tý?dňov, ale aj napriek tomu to stra?ne bolí. Bolo to dievčatko a od finále nás delili len (alebo a??) 4 mesiace. Viem, ?e je to niečo iné, ale verte, ?e ja to inak nepoci?ujem. Svoje vytú?ené die?atko som milovala od momentu, kedy som zbadala 2 čiarky na teste. Sna?ili sme sa takmer dva roky a pri?lo to, keď sme u? ani neverili. Máme 6 ročného synčeka a ja som bola ??astná pre??astná, ?e mu mô?eme da? súrodenca. Pre?ili sme ?a?ké prvé 3 mesiace, ktoré neboli bez komplikácií, stále ma stra?ili potratom, ale moja malá bojovníčka to zvládla, rástla tak ako mala a aj predbe?né výsledky boli dobré. Robili sme v?etko preto, aby som dodr?ala kžudový re?im a celý čas som le?ala. Dva mesiace bolo dobre a keď som v piatom mesiaci začala veri?, ?e to u? snáď dobojujeme, nečakane mi odtiekla plodová voda. Tak som dúfala, ?e tehotenstvo zachránia. Ale lekári len krčili plecami, urobili čo mohli, ale vežkú nádej mi nedávali. Nechali ma le?a? v nemocnici a... čaka? na potrat. ?elala som si vydr?a? aspoň niekožko tý?dňov, aby sme dosiahli aspoň predčasný pôrod, ale ani to by pre ňu nebola výhra. Voda sa tvorila a odtekala. Die?atko nemalo priestor na rast. Takto sme čakali presne 14 dní, keď pri?li kontrakcie a moje tehotenstvo sa skončilo ?a?kým pôrodom. Klasifikovaným ako potrat, lebo die?a nemalo potrebnú váhu a bla bla. Ale ja som ju porodila, so v?etkými boles?ami čo k tomu patria. Tá fyzická boles? je ale len jemné u?tipnutie v porovnaní s tým ako ma teraz bolí srdce.
Neviem sa z toho spamäta?. Mám tisíc otázok: PREČO??? Niekto vraví, ?e to tak má by?, ?e v?etko sa pre niečo deje, ?e sa to stalo pre to, aby pri?lo niečo iné... ale ja nič nechcem!!! Chcem svoju dcérku, ona tu mala by? teraz so mnou, v mojom bru?ku, ona nemala zomrie?!!! Ja som teraz nemala písa? na túto stránku, mala som sa te?i?!!! A nie plaka?. Ale u? nikdy nebude nič ako pred tým. U? nav?dy bude niekto v na?ej rodine chýba?, u? nav?dy budem rozmý?ža? aká by bola. Nech u? príde čokožvek, nech sa ná? ?ivot vyberie akoukožvek cestou, neviem či doká?em by? ??astná a prija? to. Preto?e nav?dy budem ma? na pamäti, ?e to mohlo by? inak. A s tým sa neviem zmieri?.
Niekto tam z hora nám ukázal ako vyzerá ??astie, dal nám ho po?a?ka?, dotknú? sa ho, dal nádej, ?e si ho mô?eme necha? a potom SUROVO zo mňa vyrval. S týmto sa nedoká?em vyrovna?.
Viem, ?e veža z vás čo chodíte na túto stránku ste pre?ili niečo oveža stra?nej?ie. Môj potrat v porovnaní s úmrtím ?ivého človiečika sa asi nedá porovna?, ale ja sa cítim vežmi vežmi zle. Preto skladám hlbokú úctu a cítim úprimnú žútos? s vami v?etkými, ktorí ste tu. Ak ste sa aj napriek tomu dokázali postavi? na nohy a ?i? ďalej, máte môj obdiv.
Snáď aj v na?ej rodine raz vyjde slniečko a aj keď tu bude nav?dy tieň na?ej malej Zuzanky, budeme sa vedie? z neho aj te?i?.
|
|
|
Milí návštevníci, ako už väčšina z Vás vie, ikonka - naše detičky - je venovaná všetkým rodičom,
ktorí majú za sebou trpkú skúsenosť straty dieťatka, no nestratili odvahu žiť ďalej.
Fotografie detičiek sú svedectvom toho, že i po ťažkých životných skúsenostiach, už
v mnohých rodinách zasvietilo slniečko nádeje a šťastia v podobe krásnych detičiek.
