« Spomienka na Hanušku
Náš príbeh
Hanuška bola našim prvorodeným bábätkom, ktoré sme očakávali s veľkou radosťou. Tehotenstvo ubiehalo bez problémov, až na jedno nie príliš závažné krvácanie v 10. týždni. Na pohotovosti ma vyšetrili, pichli mi injekciu a pozreli sa aj na Teba, Hanuška. Hompáľala si sa na pupočnej šnúre ako kozmonaut. Bol to fascinujúci pohľad. Našťastie, to krvácanie nevyzeralo vážne, naordinovali mi zopár liekov, kľud na lôžku a mohla som ísť domov.
Po prekročení 12. týždňa sa nám trocha uľavilo. S oteckom sme po večeroch ležali na posteli a sledovali Tvoje kopance cez moje bruško. Boli sme spolu na ultrazvukoch a tam sme Ťa obaja videli. Celý čas sme ale odolali túžbe vedieť Tvoje pohlavie. Chceli sme si to nechať ako sladké prekvapenie.
Na materskú som nastúpila 8. januára. Bol predposledný deň 37. týždňa, keď som si večer o piatej všimla, že krvácam. O 19.55 prišli prvé kontrakcie. O pol 11 sme si nakoniec sadli do auta a leteli do nemocnice. Keď sme odchádzali spred domu, myslela som na to, že sa sem už vrátime traja a bola som šťastná. Za pár hodín, v noci o 1:10 sa narodila malá Hanuška, 46 cm a 2,94 kg. Ešte ani nebola vonku, už plakala. Ja som si od vyčerpania myslela, že ten zvuk ide hádam z druhej sály hneď vedľa. V tom ale zvolala sestrička, "a je to Hanka!".
Hanušku ošetrili, ukázali nám ju a odniesli na termolôžko. Okolo pol štvrtej nadránom ma previezli na izbu a manžel sa išiel domov vyspať. Povedal, že doma ešte pripraví zvyšné veci, zavolá do práce a rodine a príde. Ja som už nevedela zaspať, bola som unavená, ale prebudená.
Ráno mi sestričky povedali, že mi ešte Hanušku nedajú, lebo som stratila veľa krvi, mám si oddýchnuť a budem ju mať od zajtra. Celý deň som preležala s krútiacou sa hlavou. S telefonátmi, že máme Hanušku, uplynul celý deň. Keď prišiel manžel na návštevu, ledva som sa vytackala. Hanuška bola pod dohľadom sestričiek.
Na druhý deň mi ju ráno priniesli. Bola kľudná a spinkala. Občas zaplakala. Núkala som jej prsník, ale nezareagovala. Myslela som si, že ešte nie je hladná a pár hodín vydrží zo svojich zásob. Začala som si odstriekavať mlieko. Hanuška ale nereagovala na prsník ani neskôr, tak som išla za sestričkami. Dali mi glukózu a mlieko v striekačke, mala som jej to dávať striedavo ob tri hodiny. Tak som sa ju snažila nakŕmiť. A hoci sa mi nepáčilo, že viac jedla išlo von ako dnu, pripisovala som to svojej nešikovnosti. Prvú noc sme prežili v krásnej predstave, že všetko je fajn a za pár dní pôjdeme domov.
Ráno mi oznámila detská lekárka, že Hanuška žltne, vraj skôr ako ostatní novorodenci a zoberú ju pod lampu. Ostala som šokovaná, že tam má byť až jeden celý deň. Upokojila ma, že žltačka je úplne v poriadku a nemám sa o ňu báť. Tak som opäť ostala sama. Prešiel ďalší deň a čakala som, že mi Hanušku vrátia. No lekárka povedala, že žltačka je masívna a musí tam ešte ostať. A že jej dali sondu. Nerozumela som síce tomu, ale stále som nemyslela na nič zlé. Išla som za ňou. Ležala v inkubátore pod ultrafialovým svetlom so zakrytými očičkami. Väčšinou kľudne, ale občas sa mykla a zaplakala. Vyzerala veľmi zraniteľná.
O deň neskôr ju už preložili do inkubátora, žltačka ustúpila. Stále som ju ale nemohla mať, lebo ma informovali, že netrávi. Mliečko buď vyvracala alebo jej ostalo nestrávené v žalúdku. Zľakla som sa. Navrhla som lekárke, že nech jej dajú z môjho mliečka. Chodila som za ňou na novorodeneckú JIS-ku viackrát denne. Vtedy som sa o ňu bála najviac. Občas mi povolili, aby som otvorila dvierka na inkubátore a prihovárala sa k nej. Pozerala som sa na tú nádhernú tváričku, ktorá bola oveľa krajšia, než som dúfala.
O ďalší deň som sa dozvedela, že Hanuška začala tráviť - najprv len 5, potom postupne do 25 mililitrov. V tom čase už potrebovala ale podstatne viac, takže stále chudla. Trávenie sa rozbiehalo, ale stále mi ju nechceli dať. Až vtedy som sa dozvedela, že ona neprehĺta a tá sonda je na to, aby ju cez ňu kŕmili. Začali hovoriť o tom, že ju s týmto problémom preložia na špecializovanú nemocnicu za účelom dovyšetrovania. Stalo sa tak na tretí deň ráno. Bola som pri tom, keď ju odvážali v prenosnom inkubátore a plakala som. Mňa pustili až na ďalší deň a asi za hodinu ma prijali na oddelenie k Hanuške.
Tu som sa naučila všeličo o bábätkách - držanie, dvíhanie, kŕmenie, kúpanie aj prebaľovanie. A ešte aj viac. O bábätká sa tam starali prevažne matky, ak tam boli a museli dodržiavať prísny režim. Konečne som sa cítila ako matka - starať sa o bábätko, vstávať k nej nevyspatá a nevšímať si príliš veľa vecí okolo. Naučila som sa kŕmiť ju sondou. Po jedle som ju držala na rukách. Chodila som s ňou na vyšetrenia. Na neurologickom vyšetrení sa lekárka zaoberala najmä tým, že tak neprirodzene drží ručičky. Naozaj, nepadali jej dozadu, ale stále ich mala kŕčovito pritisnuté k telíčku. Mne sa to nezdalo divné a čudovala som sa, prečo sa radšej nezameriava na to prehĺtanie. Spravila jej sono hlavičky, ktoré bolo aké má byť. Potom ju vyšetrila a napísala do papierov, že chýbajúce, resp. málo výbavné reflexy na hornej časti tela, vrátane rúk. Mali sme sa ukázať opäť o týždeň. Trocha som zosmutnela, lebo to naznačovalo, že v nemocnici budeme aspoň týždeň, hoci som dúfala, že jej spravia pár vyšetrení a môžeme ísť domov.
Cez nasledujúci týždeň absolvovala množstvo ďalších vyšetrení, ktoré boli prevažne dobré. Prišla za ňou prvýkrát aj rehabilitačná sestrička a začala s ňou cvičiť. Od nej som sa dozvedela, že je možné naučiť sa prehĺtať aj vtedy, keď sa to dieťa "nenaučí samo" v krátkej dobe po pôrode. Začali sme s orofaciálnou stimuláciou a dávalo mi to nádej, hoci ona naznačovala, že pôjde o dlhodobé liečenie. Nasledujúca neurologická kontrola nedopadla príliš dobre. Začalo sa uvažovať nad liečbou - okrem rehabilitácie sa plánovalo podávanie neurostimulačných liekov. O pár dní krčný lekár potvrdil, že neprehĺta. Anatomicky mala všetko v poriadku, aj podnebie bolo pohyblivé, ale prehltací akt nenastal. Pár dní sa nič nedialo, potom ju objednali na elektromielografické vyšetrenie. Po takmer dvoch týždňoch nášho pobytu sa ešte stále nevedelo, čo jej presne je. Okrem toho prehĺtania však nemala očividné problémy s ničím iným. Začala krásne priberať a rásť. S cvičením robila menšie pokroky. Papala stále viac a viac. A ja som sa naučila zavádzať jej sondu. S Hanuškou sme v podstate boli sebestačné.
Elektromielografické vyšetrenie malo vcelku dobrý záver. Testovali jej ručičky a nervové vzruchy boli prítomné, ale veľmi spomalené. Mali sme prísť na kontrolu o tri mesiace. Hanuškina lekárka oznámila, že sa jej podarilo vybaviť skorý termín na magnetickú rezonanciu. Bolo to vyšetrenie, od ktorej si niečo sľubovala aj neurologička, lebo použitie neurostimulačných liekov chcela zvážiť až po poznaní výsledkov. Navyše nám lekárka povedala, že pretože sa nám vedie celkom dobre a v podstate nepotrebujeme nevyhnutný lekársky dozor, mohli by sme ísť domov do času vyšetrenia magnetickou rezonanciou. V ten deň som sa cítila veľmi šťastná, rozveselila ma táto optimistická správa, hoci som už viacero večerov preplakala. Skoro poobede nás lekárka prepúšťala. Máme prísť deň pred vyšetrením, lebo ju musia pripraviť. Tak som sa konečne dočkala - ideme s Hanuškou domov! Radostne som volala manželovi a on si zariaďoval dvojtýždňovú dovolenku, cez ktorú mal byť s nami doma, kým si vybudujeme nejaký režim spoločnej domácej existencie.
Začala som sa celá vzrušená baliť. Hanuška asi cítila, že sa niečo deje, lebo začala byť mrzutá. Hoci predtým pekne spinkala, zobudila sa pred krmením a začala plakať. Neutíšila sa ani po krmení. Keď konečne prišiel manžel, rozlúčila som sa so sestričkou, ktorá mi dala sondy na dni, ktoré strávime doma. Bolo ich presne 9. Mali sme sa vrátiť 1. marca doobeda. Slnko už zapadalo, keď sme vyrazili. Hanuška sa nám v aute opäť rozplakala a plakala celú cestu. Cesta trvala pomerne dlho kvôli zápcham. Bol to najšťastnejší deň nášho života.
Keď sme prišli domov, Hanuška premenila celú atmosféru na akúsi dôležitú, pokojnú a krásnu. Dni plynuli pekne za sebou. Náš režim bol klasický - kŕmenie každé tri hodiny, trocha neskôr už s výnimkou jedného nočného kŕmenia o jednej. V noci som ju len prebalila, nakŕmila a uložila spať. O siedmej ráno sme cvičili - dávala som jej reflexnú masáž a orofaciálnu stimuláciu. Masáž dostávala trikrát do dňa, orofaciálnu stimuláciu vždy okrem noci. Všetky tieto cvičenia a núdzový spôsob kŕmenia zapríčinili, že celá operácia s bábätkom trvala pomerne dlho. Zvyšok času Hanuška prespala. Konečne ju nikto nebudil a mohla sa vyspať do ružova. Na kŕmenie sme ju museli budiť, ale postupom času sa začala zobúdzať aj sama, pričom vydávala úžasné zvuky - ako hociktorý rozospatý človek, ktorý sa zobudil, ale ešte by rád spal. Naťahovala sa, vystierala si ruky, niekedy len jednu, inokedy obidve, pred seba. Smiali sme sa, že cvičí spartakiádu. Tešili sme sa na to, kedy sa zobudí a utekali sme k nej, aby sme videli toto spontánne cvičenie. V kŕmení a prebaľovaní sme sa striedali. Stále trocha ustráchaní, rátali sme dni, kedy uplynie prvý mesiac jej života, ktorý sme považovali za kľúčový. Keď prešiel, vydýchli sme si. Už sa nemôže nič stať, začiatok je najťažší a už to máme za sebou. Navyše nám od narodenia narástla krásnych šesť centimetrov. Vtedy prišiel prvý telefonát z nemocnice, že nemáme prísť prvého, lebo termín vyšetrenia magnetickou rezonanciou presunuli kvôli nejakému urgentnému prípadu. Nový termín je o ďalšie štyri dni, 5. marca. Na jednej strane sme sa potešili, že ešte môžeme ostať doma všetci traja, na druhej strane nás to znepokojovalo. Báli sme sa, že sa zrazu začne posúvať termín vyšetrenia a stratíme čas. Dochádzali nám aj sondy. Na radu jej ošetrujúcej lekárky sme začali vybavovať sondy cez pediatričku. Dostali sme kód výrobku, ale keďže to bola neregistrovaná pomôcka, museli sme 40 kusov zaplatiť zo svojho. Po chaotickom vybavovaní sme na radu pediatričky napísali žiadosť na poisťovňu, aby nám sondy preplatili. Poisťovňa s dôveryhodným menom sa nám ale do dnešného dňa ani len neozvala...
Čo nevidieť nás čakal návrat do nemocnice. V piatok sme ale dostali ďalší telefonát z nemocnice, že sa stroj na magnetickej rezonancii pokazil. Dali nám ďalší termín, najskôr že 1. apríla. Začala som zúfať. Stalo sa to, čoho som sa bála, vyšetrenie predtým len na dosah ruky nám začalo unikať. Neurologičke sa ale nakoniec podarilo vybaviť trocha skorší termín pre nás - 16. marca. Volal s ňou manžel a vtedy z jej slov pochopil to, že Hanuška je vážny pacient a dostala opäť prednosť pred niekym iným.
Blížil sa koniec manželovej dovolenky s nami. V utorok, 6. marca mal opäť nastúpiť do práce. Tak deň predtým ešte urobil veľký nákup, aby sme mali všetko, čo sme potrebovali. Nešiel s nami ani na prechádzku, chcel poupratovať celý byt. Išla som s Hanuškou do nášho lesoparku, ako vždy. Bolo krásne jarné slniečko a pomerne teplo. Všetko ubiehalo ako zvyčajne - kúpanie, ktoré som robila tentokrát ja, kŕmenie a uloženie do postieľky. Po deviatej hodine som videla, že ešte spí, ale bolo mi akosi smutno za ňou, tak som si ju zobrala a preniesla do obývačky k sebe a môjmu rozčítanému článku. Tíško spala a ja som čítala. Po chvíli som sa presunula do spálne, s Hanuškou v zavinovačke na rukách. Stále spala. Opatrne som ju položila na našu posteľ a ľahla si k nej. Manžel čítal na svojej polovičke. Bola to taká krásna rodinná pohoda, o ktorej som vždy v nemocnici snívala. Ani neviem, prečo ma napadlo si ju takto preniesť do našej spoločnej postele až po dvoch týždňoch pobytu doma. Ležiac pri Hanuške na tejto posteli vznikla naša posledná fotka o pol desiatej večer.
Okolo polnoci som sa zobudila na Hanuškine mrnčanie. Utíšila som ju a opäť zaľahla. Viackrát sa to opakovalo a poriadne som nezaspala. Stále som si pripadala v polosne, pripravená vyskočiť, podísť ku kolíske a utíšiť ju. Od druhej som už nespala a čakala som, kedy príde čas ranného kŕmenia. Keďže Hanuška po čase vždy zamrnčala, chvíľu po tretej som sa rozhodla, že ju nakŕmim o trocha skôr, možno je hladná. Začala som pripravovať veci, zohriala mliečko a pripravila striekačky. Kŕmenie prebiehalo ako obvykle, okolo tri štvrte na štyri sme dopapali a ja som vyšla do kuchyne umyť striekačky. Nič podozrivé sa nedialo, Hanuška vyzerala kľudná. Pohladila som ju a zaľahla, že sa mi možno ešte do siedmej podarí, sa trocha vyspať, aby som zvádla prvý deň bez pomoci manžela. O takých päť minút som počula taký zvuk, ako keď jej vytekajú slinky. Keďže nevedela prehĺtať, slinky jej vytekali z úst a zaschli na perách a na tvári. Bola vždy uložená na boku, aby mohli slinky bezpečne odtekať. Nemyslela som si, že sa deje niečo nezvyčajné, tak som ležala ďalej. O chvíľu som však počula, že grcká. Stávalo sa to tak raz za tri dni. Vtedy som už vstala a vzala ju na ruky. Bola veľmi ochabnutá a nevyzerala, že sa zobudila. Vytiahla som jednou rukou plienku a ju položila na posteľ. Vyzerala, že stále spí, ale znepokojovalo ma, ako som cítila tú ochabnutosť. Začala som ju prebúdzať, no nereagovala. Volala som jej meno viackrát nahlas, až takmer kričiac. Mykala som jej rukami, stále nič. V šoku ma nenapadlo skontrolovať jej dýchanie, ale skontrolovala som srdce. To išlo, ale zjavne bola v bezvedomí. Ako divá som vtrhla do spálne a zobudila manžela. Vyletel z postele, pozrel si ju a potom mi povedal: volaj rýchlo záchranku. Úplne ma zmrazilo, keď zahlásil, že nedýcha. Vytiahol jej sondu, skontroloval ústnu dutinu a začal s umelým dýchaním. Ja som komunikovala priebežne s manželom a s lekárkou na službe. Neskôr tvrdil, že keď ju kontroloval on, už necítil tĺcť srdce. Lekárka nám poradila, že ju máme vyzliecť a dať pod vlažnú sprchu. Keď na to myslím, bol to úplne zbytočný krok. Neprebrala sa ani pod sprchou. Bojím sa, že sme vtedy stratili cenný čas. Záchranka bola na ceste k nám. Manžel ju položil na práčku, vtedy sa ale pogrckala a pokakala. Bolo treba z nosa odstrániť zvratky. Lekárka nám dala dobrú radu - ústami vysajte z nosa, čo tam má. Je to efektívne riešenie, ktoré sme ani predtým, ani potom nevideli v žiadnej príručke ani knihe. Manžel jej stláčal hrudníček pätnásťkrát a potom dvakrát vdýchol do úst a do nosa. Toto robil neustále. Medzičasom dorazila záchranka. Prvé podozrenie mali na aspiráciu (upchatie dýchacích ciest a pľúc cudzím telesom, v tomto prípade pravdepodobne potravou alebo zvratkami), tak doniesli odsávačku, ktorú jej zaviedli do pľúc a začali odsávať. Dávali jej kardiopulmonárnu resuscitáciu. Jej život vyhasínal, srdiečko raz išlo, inokedy nie. Bola bledá. Bála som sa. Po hodine a pol povedala doktorka, že ju musia odviesť do nemocnice. Že to vyzerá zle, ale oni urobia všetko, aby sa to skončilo dobre. Vypýtala si deku a zabalila do nej Hanušku. Dali sme prepúšťacie správy a vodič záchranky išiel dole pre nosítka. Naložili ju naň aj s odsávačkou a išli dole. Museli ale stáť vedľa nej, stláčať balónik a sledovať, či bije srdce. Išlo to veľmi ťažko. V každej otočke sa od nej museli na chvíľu vzdialiť. Bolo to strašné. V klasických bytovkách nie je možné niekoho odniesť dole tak, aby mu mohla byť poskytnutá lekárska pomoc aj počas presunu. Srdiečko jej ešte bilo. Dole ju naložili do sanitky a už aj vyrazili. My sme sadali do auta a leteli za nimi. Bolo šesť hodín ráno.
Do nemocnice sme prišli chvíľu po sanitke. Stáli sme pred ARO a čakali. Zakrátko vyšli záchrankári, ale povedali nám, že sa žiadna výraznejšia zmena neudiala a lekári ju zachraňujú. Vyzeralo to zle, veľmi zle... Asi o štvrť na osem sa otvorili dvere a prišiel mladý lekár s tou najstrašnejšou správou, aká len môže byť. Stratili ju už pri prevoze do nemocnice...tu jej ešte pichali všetko možné na podporu obehu...ale už nič nepomáhalo... Celý večer sme ju počuli plakať.
Pitva potvrdila príčinu smrti, ktorá bola v súlade s prvou diagnózou naozaj aspirácia potravy. Na ARE nám vysvetlili, že zvierače, ktoré normálne tesne uzatvárajú vstup do žalúdka, pri zavedení sondy nemôžu byť úplne stiahnuté. Mohlo sa niečo vrátiť zo žalúdka a dostať sa do pľúc. Malé telo nemusí takúto záťaž vydržať. Nejde nám to do hlavy, ako sa to stalo, ani to, prečo. Nikto nás neupozorňoval na takéto riziká použitia sondy. Hanuška sa nebránila, ani nezakašľala. Žila len 34 dní...
Zrútil sa nám celý svet. Celé týždne sme prežili v akejsi tranze. Dnes len prežívam. Chcem veriť, že niekde existuje a raz sa s ňou stretnem....
Toto bude miesto nášho posledného odpočinku, kde budeme spolu s Hanuškou. Kým tu nebudeme, prídeme aspoň po večeroch.
