« Spomienka

Vianoce 2009. Pod stromček sme dostali s manželom najkrajší darček. Výsledok z amniocentézy je v poriadku a budeme mať štvrtého syna. Naša radosť je nekonečná. V našom veku, kedy by sme mali očakávať vnúčatá, budeme znova rodičmi. Toto tehotenstvo je ako malý zázrak. Termín pôrodu spadá na 25. výročie našej svadby. Naši synovia majú 24, 21 a 13 rokov. A teraz k nim pribudne drobček, ktorému sme na Vianoce vybrali meno Matúško. Hneď po sviatkoch začíname s úpravou bytu. Maľujeme, na parkety pokladáme nové mäkké koberce, meníme nábytok, nakupujeme výbavičku. V rodine zavládla neha a denne hovoríme o tom aké to bude, keď si domov prinesieme "voňavý batôštek". Tehotenstvo prebieha v poriadku. Chodím do práce. So svojim gynekológom som dohodnutá, že hneď ako sa nám niečo nebude páčiť, nastúpim na rizikovú PN-ku. Vychutnávam si pozornosť okolia, najbližších a celej rodiny. Cítim sa neskutočne šťastná. A manžel tiež. U svojho gynekológa absolvujem poslednú poradňu. Na ďalšiu sa už mám hlásiť v nemocnici v ambulancii pre rizikové tehotenstvo. V práci zaúčam kolegu na moje zastupovanie počas materskej dovolenky. Nakoľko mám ešte pár dní dovolenky, rozhodla som sa, že si ju vyčerpám. Prvý deň dovolenky. Posledný deň tehotenstva. V noci mi odtiekla plodová voda. Hneď viem, že to nie je dobré. Manžel mi volá sanitku. On s najstarším synom nasadá do auta a ide za nami. Príjem, ultrazvuk, pôrod zadočkom, jeden z lekárov ma hladká a potom už len ticho. Ticho, ktoré trhá srdce. Postupne sa zo sály vytrácajú lekári (áno boli dvaja a rozhodovali medzi spontánnym pôrodom a sekciou), sestričky, pôrodné asistentky. V plienočke odnášajú môjho Matúška. Zazriem len maličké modré nožičky. Nikto nič nehovorí, ja sa na nič nepýtam. Chcem veriť, chcem dúfať, že je všetko v poriadku. Viem, že manžel čaká so synom na chodbe a nedovolí, aby to bolo inak. Zostávam sama. Po dvoch hodinách ma odvážajú na oddelenie rizikovej tehotnosti. Nie na oddelenie šestonedelia. Pripadám si ako v zlom sne, z ktorého sa prebudím. Ale toto je realita. Za oknami svitá. Je 13. februára 2010. Neskôr príde za mnou lekárka z novorodeneckej JISK-y. Rozpráva o predčasnom a traumatickom pôrode, o zástave srdca, o oživovaní, o 1140g, o krvácaní do mozgu... Vtedy sa prvýkrát spýtam: "Žije moje dieťa?" Odpoveď znie: "Áno, ale..." To "ale..." ma už nezaujíma. Srdce mi znovu začne biť a duša sa napĺňa pokojom. Náš Matúško žije a verím, že časom bude všetko v poriadku. Hlavné je, že žije. Ťažší boj budeme bojovať spoločne. Lekárka mi ešte povie, že môžem za ním kedykoľvek prísť. Podá mi náramok s Matúškovým menom a odchádza. Dávam si náramok na ruku s pocitom, že teraz nás už nič nemôže rozdeliť. Keď sme ho s manželom prvýkrát uvideli, to maličké uško, noštek, ručičky, nožičky, pusinku, pocítili sme neskutočnú lásku. Bol krásny a maličký ako mačiatko. Manžel ho volal: "Murko". Nasledujúce dva týždne boli plné vyšetrení, infúzií, hadičiek, prístrojov, bezmocnosti, trápenia ale i obrovskej bojovnosti a nádeje. Náš drobček bojoval ako levíča. Chodili sme za ním niekoľkokrát za deň. Striedavo ho navštevovali aj jeho bratia. Verili sme, tak veľmi sme verili, že si ho odnesieme domov. 26. február 2010. O piatej ráno manžel telefonuje ako Matúško prežil noc. Stav sa zhoršil, musia mu dávať kyslík. O deviatej idem za ním. Tváričku má bledú, je krehučký. Nereaguje na moje dotyky. Prichádza doktorka (teraz už krstná mamička nášho Matúška - dali sme ho v nemocnici pokrstiť) a hovorí o ďalšom krvácaní. Matúško už o svete nevie, už tu nie je, len srdiečko boj nechce vzdať. Bolesť necíti, ale je to život bez života. A tak mám rozhodnúť ako ďalej. Slzy mi tečú potokom. Držím ho v náručí, hladkám, bozkávam a prosím. Prichádza manžel a rozum rozhodne. Nesmie sa trápiť, stav je nezvratný. Ale srdce puká. Odpájajú ho od dýchacieho prístroja. Pritískam si ho k sebe, tíchúčko sa s ním rozprávam, spievam, ďakujem mu a prosím o odpustenie. Potom ho berie do náručia manžel. Prvý a posledný krát. Túženie nesplnené. Náš štvrtý synček sa stáva anjelikom bez krídel. Ako ľahko zapraskali putá..., dávajú mi dolu náramok s Matúškovým menom. Včera (13.6.10) by mal štyri mesiačiky.... a ja Ti do diaľky srdiečko posielam namiesto hrkálky... Dagmar Pintérová

« Spomienka