« Spomienka na Mikáčika

.... skor ako zacnem sa chcem z celeho mojho srdiecka a z celej mojej dusicky podakovat cloveku, ktory pre mojho anjelika vytvoril tuto spomienku a urobil straaasne vela... tym clovekom je moja kamaratka, ktora by bola krstnou mojho maleho babova.... Majka DAKUJEM TI..., dakujem Ti uplne za vsetko, co si pre mna doteraz urobila a co pre mna vsetko este v zivote urobis, strasne velmi si to cenim a strasne velmi si cenim to, ze som dostala tu sancu, mat pri sebe okrem svojho skveleho Janina, takeho skveleho cloveka ako si ty... a za toto vsetko Ta mam strasne rada...tak dufam, ze to vies!!!! A teraz moj pribeh... Nikdy som netuzila po peniazoch, moci, ci nejakom pracovnom postaveni.. od malicka som mala jediny sen.. byt stastna. Byt stastna s clovekom, ktoreho by som milovala celym svojim srdieckom, s ktorym by sme mali tolko deticiek, kolko by sa pritrafilo... moj sen sa rozplynul jednou ranou za druhou a aj to ma asi urobilo tym clovekom, akym teraz som a aspon za to som vdacna, pretoze len vdaka tomu, som vsetko to, co som musela zvladnut - zvladla, tak ako som zvladla. Zase aby som nebola nevdacna za to dobre, co mi zivot dal musim priznat, ze cast toho sna sa mi splnila, stretla som cloveka, do ktoreho som sa zalubila tak strasne, ze som si ho zobrala za manzela a som stastna, ze ho mam a tiez mu patri velka vdaka za vsetko, co pre mna urobil a ze bol pri mne v tych najtazsich chvilach a nedovolil mi vzdat sa, aj ked som uz nevladala. Zvladla by som este milion kopancov od zivota, takych akych som mala dovtedy, len aby neprisli tie dva najtazsie, ktore prisli. Ten prvy bol pred dvoma rokmi, ked nieco po polnoci zastavilo pred nasim domom policajne auto a oznamili nam smrt mojho brata... zrazilo ho auto a bol namieste mrtvy... mal osemnast. Ani tisicmi vetami sa neda opisat, co vsetko som vtedy citila a co vsetko som musela zvladnut alebo som sa aspon tvarila, ze to zvladam... nie nezvladala som to. Vedela som, ze ja musim zit dalej, vedela som aj to, ze to bude tazke a vedela som aj to, ze nikdy nezabudnem a nikdy sa z jeho smrtou nezmierim... len som sa s tym naucila zit. Od zivota som chcela uz len jedno, mat dieta a splnit si tak aspon moj sen. Preslo par mesiacov od bratovej smrti a ja som otehotnela, zacala som verit na stastie a na to, ze vsetko bude uz len dobre, ze to zle skoncilo.. rozpravala som sa s mojim bruskom od prvej chvile, co som sa dozvedela, ze v nom mam babetko... uz som to nebola len ja, uz sme to boli my... my sme boli hladni, my sme sa boli vonku prejst.. jednotne cislo pre mna prestalo existovat. Zacala som s manzelom prezivat chvile, ake mozu prezivat len nastavajuci rodicia... ale nestihli sme si vychutnat ani prvy kopancek od babova a uz tu bola dalsia rana. Bolo to presne v den rok po smrti brata, ked mi zacali komplikacie, bola som skoro v tretom mesiaci, ale neverila som tomu, ze by sa stalo nieco zle... neverila som tomu, ze by sa to mohlo stat, ale stalo sa, natahovalo sa to este skoro tri tyzdne, ked mi definitivne oznamili, ze moje babetko uz nezije.... nezmohla som sa na nic, len na slzy a vo vnutri som mala tolko bolesti.. uz zase tolko strasnej bolesti... tie chvile sa nedaju nijako opisat.. nijako. Bola som ako prazdna... uplne prazdna akoby v mojom vnutri uz nic nezostalo absolutne nic... A ako som to vsetko zvladla... len mozem zopakovat, mozno sa to neda zvladnut, neda sa s tym zmierit, neda sa zabudnut, ale da sa s tym naucit zit... a ja chcem zit, pretoze pokial budu na tomto svete a okolo mna ludia, ktorym na mne zalezi a na ktorych zalezi mne, aj keby to bol len jeden jediny clovek, nikdy sa nevzdam, pretoze aj cez vsetko zle, sa to prave kvoli takym ludom oplati. A preto by sa nikto z nas nemal vzdavat, pokial strati niekoho blizkeho, pretoze na svete s nami zostali prave ti ludia, ktorym na nas zalezi a pre nich sa oplati zit, usmiat sa a byt stastnym. A preto aj cez vsetko zle, co sa mi stalo, dokazem to jedine, co v zivote dokazat chcem a tym je, byt stastna, byt uplne stastna so vsetkym, co k tomu patri. Teraz mam 22 rokov a verim, ze konecne zacnem zit... Verim, ze o mojho maleho anjelika je v nebicku dobre postarane, pretoze sa tam o neho stara ten najlepsi anjelik-moj brat, jeho velky anjelik... a oni obidvaja su moji anjelikovia, ktori budu davat pozor, aby sa uz nic zle nestalo... nikdy. Mojim dvom anjelikom... strasne vas lubim ... vzdy som vas strasne lubila ... a vzdy vas strasne lubit budem. Dakujem mojmu manzelovi Jankovi, Majke a vsetkym, co mi pomohli nevzdat sa.

« Spomienka na Mikáčika