Slniečko naše jediné, aj keď sme Ťa nikdy nemohli objať, pohladiť ani pobozkať, navždy ostaneš v našom srdiečku, v našich spomienkach, v našich myšlienkach,
v našich snoch, v našej ubolenej duši...

Museli sme sa Ťa vzdať lásočka naša...
Ušetriť Ťa bolesti, ťažkého života, choroby a smútku...

Bolo to strašne ťažké... V deň, keď som Ťa porodila bol najstrašnejší deň môjho života, cítila som teplo tvojho telíčka a nemohla si Ťa objať, poľúbkať, pofúkať ranku na chrbátiku, pohladiť hlavičku..., vzali mi Ťa...

Dala by som kúsok kosti, mozgu i kože, aby si mi bolo zdravé...,
dievčatko moje jediné.
Aby Ťa nič nebolelo..., aby Ti nič nechýbalo.

Viem, že si v nebi lásočka moja jediná,
na nebeskej lúke, kde niet žiadnej choroby, bolesti, ani smútku ani žiaľu...

Odpusť nám dieťatko naše jediné...
Veľmi Ťa s tatinkom ľúbime... a nikdy neprestaneme.

Navždy budeš naše prvé milované dieťatko - naše zlaté dievčatko!