Slniečko naše jediné, aj keď sme Ťa nikdy nemohli objať, pohladiť ani pobozkať, navždy ostaneš v našom srdiečku, v našich spomienkach, v našich myšlienkach, v našich snoch, v našej ubolenej duši... Museli sme sa Ťa vzdať lásočka naša... Ušetriť Ťa bolesti, ťažkého života, choroby a smútku... Bolo to strašne ťažké... V deň, keď som Ťa porodila bol najstrašnejší deň môjho života, cítila som teplo tvojho telíčka a nemohla si Ťa objať, poľúbkať, pofúkať ranku na chrbátiku, pohladiť hlavičku..., vzali mi Ťa... Dala by som kúsok kosti, mozgu i kože, aby si mi bolo zdravé..., dievčatko moje jediné. Aby Ťa nič nebolelo..., aby Ti nič nechýbalo. Viem, že si v nebi lásočka moja jediná, na nebeskej lúke, kde niet žiadnej choroby, bolesti, ani smútku ani žiaľu... Odpusť nám dieťatko naše jediné... Veľmi Ťa s tatinkom ľúbime... a nikdy neprestaneme. Navždy budeš naše prvé milované dieťatko - naše zlaté dievčatko!