« Spomienka na Natálku

Natálka bola naša vytúžená dcérka. Obaja sme si veľmi priali dcérku. Tehotenstvo prebiehalo v poriadku a keď sa nám Natálka konečne narodila 23.7.2008, tak sme sa vznášali od šťastia. Zrazu som držala v náručí krásnu a zdravú dcérku, vážila 4150g a merala 53cm. Ešte nikdy som nevidela tak šťastného, hrdého a svedomitého otecka akým bol môj manžel. Keď nás pustili z pôrodnice domov, celý deň sme sedeli pri Natálke a obdivovali sme ju. Manžel sa venoval Natálke tak, ako som to dovtedy u žiadneho zo známych nevidela. Splnil sa nám sen. Hneď po pôrode nám povedal detský lekár, že počuje šelest na srdiečku. Vraj sa nemusíme znepokojovať, u novorodeniat je to časté a pri ďalších vyšetreniach sa to nemusí vôbec potvrdiť. Ten šelest sa nakoniec potvrdil, odporučili nám chodiť na kontrolu k detskému kardiológovi. Upozornili nás, aby sme sledovali, či Natálka nezmodrá okolo úst, či sa nezadýchava a neprestáva dýchať. Sledovali sme ju ako náš najdrahší poklad, zaobstarali sme si monitor dychu. Akonáhle sa nám zdalo, že trochu zmodrala okolo úst, hneď som volala do nemocnice. Vždy to bol planý poplach. Keď sme boli prvý krát u kardiológa na kontrole, oznámil nám, že má Natálka stenózu aorty t.j. zúženú chlopňu, čo zapríčiňuje zlé prekrvenie srdiečka. Ukľudňoval nás, že to nie je vada, ktorá by ohrozovala život, ale v budúcnosti by ju to mohlo obmedzovať pri nejakých záťažových činnostiach. Chodili sme na kontrolu, najprv po týždni, potom po dvoch a nakoniec po mesiaci. Natálka pekne rástla, každým dňom bola šikovnejšia a mali sme z nej obrovskú radosť. Zvykla som jej spievať rôzne pesničky, niektoré som si ja vymyslela. Tak si na to zvykla, že raz počas kojenia si začala hmmkať. Spýtala som sa jej : "Ty chceš, aby ti maminka spievala?" Začala som jej spievať, Natálka sa na mňa usmiala a spolu so mnou si spievala. Keď som ju večer začala vyzliekať na prebalovátku, už vedela, že sa bude kúpať, vždy sa usmievala. Počas celého kúpania sa mi pozerala do očí krásnym pohľadom radosti a lásky. Keď sme sa s Natálkou rozprávali, snažila sa nás napodobňovať a tak vznikali jej prvé hlásky, ktorým sa vždy veľmi potešila. Manželovu snahu zabaviť ju rôznymi hračkami odmenila krásnym úsmevom. Bolo to naše krásne zlatíčko, veľký zázrak a ešte väčší poklad. Po mesiaci sme išli na kontrolu ku kardiológovi. Povedal nám, že sa tá chlopňa ešte viac zúžila a bolo by lepšie, keby sme išli na Detské kardiocentrum Motol do Prahy na kontrolu. Mala som strach z toho, že bude musieť podstúpiť nejakú operáciu. Už to som zle znášala, keď sa jej prepichovali ušká na naušničky. Ďalší týždeň v pondelok sme išli do Prahy, bola to dlhá a pre Natálku únavná cesta. Tam nás bohužiaľ nepotešili. Povedali nám, že musí ísť na zákrok, ktorý je veľmi bežný a používa sa nielen na liečbu, ale aj na diagnostiku. Bola to valvuloplastika - v narkóze jej mali cez tepnu v trieslach zaviesť katéter až k srdiečku a tam pomocou malého balónika rozšíriť tú zúženú chlopňu. Keď som si to predstavila, tak mi z toho bolo zle. Srdce mi išlo puknúť, keď som si predstavila, že by ju malo niečo bolieť. No všetci, ktorí sa v kardiologii vyznali, nás uistili, že je to jednoduchý zákrok a vôbec ju to nebude bolieť. Pár dní po návrate domov nám zavolali a dali nám termín na zákrok. Ten termín sme odmietli, lebo sa manžel po zlej skúsenosti so zdravotníctvom chcel presvedčiť o nutnosti tohto zákroku v tomto veku. Obrátili sme sa na inú nemocnicu a iných odborníkov, ktorí nám potvrdili, že je ten zákrok potrebný. Zavolala som teda do Prahy a objednala som nás. Termín bol 25.9.2008 dva dni potom, čo mala Natálka dva mesiace. Mala som strach zo všetkého. Natálka už vnímala okolie a keď sme boli niekde mimo domova, tak to vedela a nechcela poriadne ani papať. Deň pred zákrokom sme prišli na príjem, bola som na izbe s ďalšou maminkou a jej polročným synčekom. Samozrejme naše detičky sa navzájom budili, ale večer už našťastie zaspinkali obaja. Najviac som sa bála toho, ako Natálka vydrží nepapať od 2 hod až do 8 hod rána (pretože doma papala v noci každé 2-3 hodiny a niekedy kým som ju prebalila, tak už plakala, ako keby nejedla týždeň). Bola som rozhodnutá, že keď bude veľmi plakať, tak jej dám mliečko a kašlem na celý zákrok. Natálka však spinkala až do rána. A to sa vzbudila až na to, keď som ju ešte ráno musela okúpať. Potom mi zase zaspinkala v náručí. Zákrok mal byť o 8 hod, ale ja som odprevadila Natálku na operačný sál až o 8:40. Vrátila som sa na izbu a čakala som. Od spolubývajúcej, ktorú pustili domov aj so synčekom som vedela, že u nich trval ten zákrok len hodinu. Prešla hodina, dve, tri a pol a stále nič. Strašne som sa bála, bola som zúfalá z toho, prečo to trvá tak dlho. Bola som práve na chodbe, keď som uvidela, ako nesú dieťatko v postielke s prístrojmi. Potešila som sa, že je to konečne Natálka. No sestrička mi povedala, že to nie je Natálka a mám s ňou ísť za lekárom. Strašne som sa zľakla, že sa jej niečo stalo, no to najhoršie ma nenapadlo. Posadili ma v lekárskej izbe, prišiel lekár a povedal: "Je mi to strašne ľúto, robili sme všetko .... už som vedela, čo sa stalo a vykríkla som "Nie!!! lekár pokračoval .... všetko čo bolo v našich silách, ale nepodarilo sa nám ju zachrániť." Je to veta, ktorá mi ako najdesivejší zvuk zvoní v ušiach. V tom momente som nedokázala ani plakať. Prvé čo ma napadlo bolo, ako to poviem manželovi. Ako mu oznámim, že zomrela jeho milovaná dcérka. Nemohla som tomu všetkému uveriť, veď bola zdravá, nemala žiadne ťažkosti ani prejavy choroby. Zmohla som sa len na jednu vetu: "Chcem ju vidieť a držať ju v náručí." Lekár kývol sestričke, že môžem. Tá ma odviedla do miestnosti, kde boli samé detské postieľky. V jednej som uvidela našu krásnu dcérku, ktorá si tam akoby len spokojne spinkala. Pristúpila som k nej, pohladila, vzala ju do náručia a sadla si na stoličku, ktorú mi sestrička priniesla. V tom momente som začala plakať. Na tváričku som jej dávala jednu pusinku za druhou, akoby ju to malo zobudiť, ale Natálka len spinkala ďalej. Neveriac som krútila hlavou, že to nemôže byť pravda. Asi za 15 minút vošla do miestnosti sestrička a tichým hlasom mi povedala, že už budeme musieť ísť. Bola to najťažšia chvíľa, dať poslednú pusinku na jej tváričku, posledný krát ju pohladiť a položiť ju späť do postieľky s vedomím, že to všetko je naposledy. Vrátili sme sa na izbu a nasledovala ďalšia hrôza, oznámiť to manželovi. Keď som mu telefonovala, už cítil, čo sa stalo, ja som mu to bohužiaľ len potvrdila. Hneď išiel pre mňa, cesta mu trvala dve hodiny. Ja som ho čakala na izbe a celý čas som plakala. Keď sme po únavnej ceste prišli domov, čakala nás prázdna postieľka, prázdny kočík a bolestné ticho v dome. Prvé týždne sme obaja preplakali, jeden druhého sme navzájom utišovali. Natálku sme pochovali 1.10.2008 Každý jeden deň bez Natálky je ďalším a ďalším sklamaním, že to nebol len zlý sen, ale krutá skutočnosť. Prestalo nám svietiť naše slniečko. Aj keď veríme, že je Natálka stále s nami, bolesť v našich srdciach je nepopísateľná. Navždy to bude naša krásna a milovaná Natálka.

« Spomienka na Natálku