« Spomienka na Patrika
	S manželom sme sa zosobášili, keď som bola v druhom mesiaci tehotenstva. Svadba bola malá, v kruhu rodiny... Ale bola som šťastná, že mám skvelého manžela a hlavne som sa tešila na naše bábätko. Tehotenstvo prebehlo úplne bezproblémov, (nemám ani potuchy čo sú ranné nevolnosti:-)) a potom prišiel pôrod. Nevedela som čo očakávať, ale zvládla som to a veľmi mi pomohol manžel, ktorý sa naposlednú chvíľu rozhodol, že chce byť pri pôrode. Samotný pôrod prebehol v poriadku, hoci bol náš chlapček riadny valibuk, však mal skoro päť kíl. Patrik sa narodil dvadsiatehoprvého mája o pol desiatej večer. Prvú noc som ako tak prespala a na druhý deň mi doniesli môjho chlapčeka. Bola som ako vo sne, keď som na rukách po prvýkrát držala našeho chlapčeka. Zaplavil ma obrovský pocit šťastia a razom všetká bolesť z pôrodu bola zabudnutá. Bol taký krásnučký, tak sladký a ako spokojne spinkal..., bola som najšťastnejší človek na svete... Po piatich dňoch sme sa vrátili domov a vtedy sa začal náš nový život, na ktorý som sa veľmi tešila. Najviac som sa tešila na prechádzky po čerstvom, slniečkom vyhriatom vzduchu a s otvorenou náručou som vítala leto..., tešila som sa aj na všetky starosti a radosti, ktoré nás čakali a bola pripravená sa s nimi popasovať... Prvé dni boli náročnejšie, ale mama bola vždy poruke. Dni po dni ubiehali, Patrik rástol ako z vody..., zo dňa na deň bol väčší, a aj väčší hladoško, ale to nebol problém, keďže sme mali mliečka dosť. Bola radosť sledovať ho, ako sa jeho zmysly pomaličky vyvýjajú - očká mu behali za všetkým, čo sa pohlo alebo bolo farebne zaujímavé, s údivom počúval všetky pesničky a riekanky, ktoré som sa kôli nemu naučila a keď sa jeho maličké rúčky naťahovali, už len niečo, čo do nich chytiť, bola som úplne unesená z toho malého človiečika, ktorý sa stal pre mňa všetkým... Až kým neprišiel osudný 7. august, deň, keď mal Paťko 78 dní.... Ráno sme sa zobudili, napapali a vybrali sa do obchodu a na návštevu k babke. Skoro celé doobedie sme sa s hrdou babkou prechádzali po meste a vychutnávali si horúci letný deň. Poobede sme babku vyprevadili na autobus do práce a my sme sa pobrali domov...., celú cestu krásne a bezstarostne driemal v kočáriku, až kým sme neprišli domov. Zobudil sa a hlasným plačom, ´´iste si už hladnučký´´, pomyslela som si..., no miesto papania nastal opak. Paťko vyvracal všetko, čo predtým spapal a opäť nasledoval plač a o niekoľko minút zaspal ako polienko..., ´´však keď sa vybúvaš, bude ti lepšie´´, no po dlhšom spánku nasledoval opäť plač a odmietanie papania a o chvíľu znova spal. Tentokrát kratšie a po zobudení sa všetko opakovalo... To sa mi už nezdalo, tak som volala manžela, nech čo najskôr príde z práce, že ideme na pohotovosť..., kým som čakala na manžela, som si všimla, Paťko zostáva studený, tak som ho poobliekala a zababušila do deky... a vtedy sa výrazne zmenil aj jeho plač, na taký aký som u neho ešte nepočula a to už sme s manželom nasadali do auta..., v tej chvíli som ani netušila, že sú to posledné minúty jeho života..., potom všetko nabralo rýchly spád..., dorazili sme na pohotovosť, doktorka ho prehliadla a okamžite nás posielala do nemocnice, no kým stihla vypísať príjmový lístok, Paťko zavrel oči a už ich viac neotvoril a to bolo aj posledný krát, čo zaplakal..., okamžite volali záchrannú službu a tí pokračovali v tom, čo začali pani doktorka a sestrička, oživovanie srdiečka a umelé dýchanie..., rýchly prevoz do nemocnice a potom dlhé minúty čakania, čo bude..., vtedy sme si s manželom ešte stále neuvedomovali vážnosť situácie a stále sme verili, že všetko bude dobré, že onedlho bude náš anjelik opäť zdravý a opäť sa bude na nás usmievať. Stále, až do poslednej chvíle som v to verila..., až kým nevyšla pani doktorka a s ľútosťou nám povedala, že sa už nedalo nič robiť, že vyskúšali všetky možnosti na záchranu jeho života, no bezvýsledne... Stále som neverila a vôbec som si neuvedomovala, čo nám vraví, bola som ako vo sne, ako omámená, až kým mi ho nedali do náručia, aby som si ho posledný krát podržala na rukách a rozlúčila sa s ním. Uprene som naňho pozerala a čakala, že otvorí tie jeho krásne modré očká a milo sa na mňa usmeje, ale on stále nič, akoby spinkal. Pohladkala som ho po tváričke a tá bola veľmi studená, ako ľad..., ´´čo bolo na príčine sa dozvieme až po pitve´´, začula som slová doktorky a vtedy mi to všetko došlo, môj anjelik je mŕtvy a už sa nikdy nezobudí. Opustil nás náhle a nečakane a zanechal po sebe veľké prázdno... O pár dní prišiel výsledok pitvy - vrodená srdcová chyba (zúžená srdcovnica z vnútornej strany), ktorá spôsobila kardiorespiračné problémy a tie privodili smrť... Kde sa stala chyba? Kto je za to zodpovedný? Prečo sa na to neprišlo? Vraj je to veľmi ťažko odhaliteľná vada, na ktorú treba špeciálny prístroj... a najviac ma zaboleli slová primára detského oddelenia ilavskej nemocnice, že keby sa na tú vadu prišlo, stačila by jedna operácia a Paťko mohol žiť. MOHOL ŽI?Ť!!! Keby je to niečo, čo je nezlučiteľné so životom, človek sa s tým aspoň trochu zmieri, ale bolo to operovateľné a on zomrel... NAVŽDY ODIŠIEL... Navždy sme sa s ním rozlúčili 12.8.2008 na dubnickom cintoríne o 13:00h ...ostala nám po ňom prázdna detská izbička, bolesť v srdciach a krásne spomienky v podobe fotiek... ĽÚBIME ŤA PAŤKO!!! Tvoja mamina a tatino
« Spomienka na Patrika