| |
Začalo to v roku 2003, keď som zistila, že som tehotná, dieťatko sme neplánovali, ale keď sme sa dozvedeli, že som
tehotná, tešili sme sa. Robila som vtedy ešte na lodi aj s manželom a 4-teho júna 2003 sme cestovali domov.
Celé tehotenstvo prebiehalo v poriadku. 8. januára 2004, bolo to vo štvrtok, o 22:06 sa narodila naša dcérka Paulinka.
Bola tak krásna, že po pôrode som ani nemohla zaspať, ako som sa na ňu len dívala a dívala a hovorila som si, Bože
len nech je zdravá. V nemocnici sme boli 3 dni a potom nás pustili domov. Užívali sme si každú sekundičku, každý deň,
každý týždeň, každý mesiac.... Každé nové slovko a prvé krôčky a zúbky a všetky nové veci, čo sa učila. Strašne sme sa
z nej tešili.
Keď mala Paulinka 9 mesiacov, manžel odišiel robiť na loď, pretože tu v Rakúsku v Salzburgu si nenašiel žiadnu robotu,
tak sme sa rozhodli, aby išiel ešte na jeden kontrakt, ktorý trval 6 mesiacov, robiť späť na loď. Každý deň som mu
písavala, čo naše dievčatko vie nové robiť..... Jeho plánovaný príchod bol 14-teho apríla 2005.
Ani neviem ako to všetko ubehlo a už sme oslavovali náš prvý rôčik. Keď Paulinka mala 14 mesiacov, niečo sa mi nezdalo,
že nie je už taká ako bývavala, bola viac unavenejšia a viacej plakávala. Išla som za jej lekárom, ten ju prezrel a
povedal, že je všetko v poriadku. Tak som sa potom upokojila a povedala som si, ako aj ten lekár povedal, že to je
normálne, že sa dieťa mení, že to je vývin. Ale po pár dňoch som zase išla za lekárom, pretože som stále mala taký pocit,
že niečo nie je v poriadku, veď som si dieťa poznala. Lekár jej zobral krv a povedal, že tam nič znepokojúce nevidel,
že má len zvýšené leukocity, ale že je to normálne, že je to asi iba nejaký vírus. Tak vtedy som si zas povedala, no asi
niečo dostala, veď to prejde. Po pár dňoch začala krívať na nožičku, tak som sa pozrela na jej nožičku a mala tam malú
bradavičku, tak som zas išla k lekárovi. Ten ju prezrel a povedal, že áno, že kríva kvôli tomu, že ju to asi troška bolí.
Tak jej to každý deň odstraňoval chladivým sprayom a posielal nás stále domov.
Prišiel deň príchodu môjho manžela, prišiel o 2 týždne skôr ako bolo plánované. Strašne sme sa tešili. Malá si síce
musela zvykať, ale išlo jej to. Stále som manželovi hovorila, že s Paulinkou niečo je, aj mamke som hovorila, veď aj ona
to sama videla, že sa s ňou niečo deje. 5 dní potom ako sa môj manžel vrátil z lode, zobrali moji rodičia Paulinku na
týždeň do Trenčína, že nech si oddýchneme a aby sme mali pár dní iba pre seba. Každý deň sme volávali do Trenčína a aj
mamka hovorila, aby som znova zavolala lekárovi a objednala malú zase na kontrolu, hovorila, že malá nechce chodiť.
Naši prišli aj s Paulinkou domov a išli sme zase k lekárovi. To ráno ako sme išli k lekárovi, keď som malú budila
spozorovala som, ako sa prebúdza a ťahá ručičku za sebou ako keby ju mala ochabnutú, prosto s ňou nemohla pohnúť, iba
ramienkom. To som už bola strašne nekľudná. Išli sme k lekárovi a to som mu povedala. Hneď nás poslal do nemocnice a to
sa pre mňa začal horor. Mala som strašne zlé tušenie, manžel ma iba ukľudňoval a hovoril, že všetko bude v poriadku.
Prišli sme do nemocnice, tam ju vyšetrili, robili jej všelijaké testy a reflexie a zistili niečo, čo sa im nezdalo.
Povedali, že je to iba rutina a že ju radšej pošlú na tomografiu a že potom sa vrátime na detské odelenie. Musela dostať
narkózu, aby ležala v kľude. Trvalo to asi 30 minút a potom lekárka vyšla aj spolu s ňou (malá ešte spinkala) a
povedala, že malá sa musí previesť na intenzívku.
Nerozumela som tomu, stále som sa jej pýtala, prečo na intenzívku, veď nám povedali, že sa vrátime zase na detské
oddelenie. Ale nepovedala nám nič, hovorila stále "porozprávame sa, keď budeme na intenzívke". Už som vedela, že je zle,
ale nevedela som ako.....
Manžel bol tiež strašne nervózny a hlavne aj mamka, stále len volala a ja som jej nemala, čo povedať, lebo som ešte nič
nevedela. Nakoniec sme prišli na intenzívku. Ja s manželom sme museli čakať vonku a potom prišla lekárka. Sadla si
k nám, chytila ma za ruku a ja som ani nečakala, čo mi povie a začala som plakať. Rozprávala a rozprávala a ja som
ničomu nechápala, rozumela som iba mozgový nádor a že je dosť veľký.
V tom momente sa všetko zrútilo, mala som pred sebou iba ju jej kratučký život, nechápala som to a stále sa pýtala a
hovorila PREČO??? Zavolala som mamke a povedala som jej všetko. Potom nás ďalší lekári zavolali do vnútra k malej.
Už bola hore, ale ešte bola veľmi unavená. Pozerala sa na mňa a nechápala. Tak som sa snažila neplakať, ale bolo to tak
ťažké, že som až musela ísť von. Dali jej niečo na ukľudnenie, lebo sa veľmi rozplakala, keď som plakala aj ja.
Odišla som sa trochu vyvetrať a počkala som mamku, ktorá tiež hneď prišla taxíkom do nemocnice. Po pol hodinke sme išli
hore a rozprávali sme sa s lekármi, čo bude ďalej. Ukazovali nám snímky tomografie a hovorili, že je to veľmi veľké,
ale že to može byť viac pozitívne ako negatívne. Mysleli si, že je to nezhubné, preto je to veľké a že to vypadalo
ohraničene.
Bola to aspoň malinká útecha, že to môže byť nezhubné. Dúfali sme a stále som si hovorila to bude v poriadku, nič sa
jej nestane, ona to zvládne. Do nemocnice sme prišli 12-teho apríla a už 15-teho naplánovali operáciu. Hovorili, že čím
skôr tým lepšie. Tie 3 dni ležala na Salzburgskej intenzívke. Bola som tam deň čo deň a v noci som bohužiaľ musela ísť
domov, aj keď som nechcela. Večer som jej dala jej obľúbenú flaštičku kakavka a potom jej sestričky pichli niečo
na spanie. Celé noci som nespala a každú pol hodinku som tam volala, či je všetko v poriadku. Museli určite strašne
nadávat, ale mne to bolo jedno.
Blížil sa deň operácie a doktor nám všetko vysvetľoval, ako sa bude postupovať a čo presne sa budú snažiť robiť. Ten
doktor z intenzívky hovoril, že ju bude operovať ten najlepší neurochirurg. Hovoril nám o rizikách a o tom, čo bude
ďalej. Hovoril aj to, že ak to bude nezhubné, máme tiež dlhú cestu pred nami a že ak to bude zhubné, že veľa šancí
v jej veku nemá. Bola veľmi maličká na chemoterapiu a ožarovanie by tiež mohla dostávať iba veľmi nízke. Hovoril aj to,
že bude asi ochrnutá na jednu stranu. Pre môjho manžela bolo toho priveľa a odpadol počas rozhovoru s lekárom.
Išli sme domov a len sme všetci plakali, všetci sme sa len snažili byť silní, ale akosi nám to nešlo. Bolo to hrozné.
15-teho ráno o 6-tej malú prevážali z jednej nemocnice do druhej. Čakali sme na ňu v tej druhej nemocnici. Videla som
prichádzať sanitku, tak som sa rozbehla z čakárne smerom na operačný sál. Nikto tam nesmel, ale mne to bolo jedno,
ešte som ju chcela vidieť pred operáciou. Rozbehla som sa k nej a videla ju, chytila som jej rúčku a povedala som jej,
že nech to akokoľvek dopadne, som tu a budem čakať. Potom ma vyhnali a pre nás začalo čakanie. Čakali a čakali sme,
sestričky nám hovorili, aby sme išli domov, že veď oni nám zavolajú, NO NEUVERITEĽNÉ, ŽE ÍSŤ DOMOV.
Čakali sme 9 hodin,
až potom prišiel lekár so sklonenou hlavou, ale ešte som stále dúfala. Povedal, že malá ešte žije, ale že jej dáva
najviac 2 percentá na prežitie a že aj keď to prežije do jedného roka zomrie. Bol to veľmi zhubný nádor menom PNET.
Prosto nikto pre ňu nemohol nič spraviť, dostala to v takom veku, že sa s tým nič nedalo robiť. Keby bola o 2 roky
staršia, by tu možno šanca ešte bola, ale v jej veku bohužiaľ.
Po operácii som mohla íst hneď za ňou, Bože ležala tam na tej postieľke ako keby nič, ako keby spinkala. Ešte žila,
ale hovorili mi, že sa asi už ani nepreberie a že je to teraz iba otázka pár hodiniek.... Sekundy zo sekundy, minútky,
z minútky, hodinky z hodinky som s ňou bola raz s manželom, potom prišla aj babka aj brat so švangrinkou a jej sa
nechcelo, nechcela ísť a prežila jeden deň a jednu celú noc. V noci som jej spievala, mohla som si ju pochovať na
rukách, ľahla som si vedľa nej a len som jej vyprávala celú noc.
16-teho jedno a to isté. Stále sa len držala a držala a nechcela ísť. Držali ju v umelej kóme a uisťovali ma, že nemá
žiadne bolesti.
V noci zo 16 na 17-teho jej prišiel farár dať posledné pomazanie a ja som jej zašepkala do uška CHOĎ ZLATÚŠIK MÔJ;
CHOĎ A NETRÁP SA VIACEJ. V tú noc 17-teho o 1:25 hod. v noci zomrela v mojom náručí. Vôbec som neplakala, len som ju
stále držala a rozprávala som jej.
Sestričky mi povedali, ze s ňou môžem zostať ako dlho len chcem. Zavolala som mamke aj bratovi, či chcú prísť a sa s ňou
ešte rozlúčiť. Prišli a všeci sme sa rozlúčili a išli domov a ja som stále nechápala, čo sa vlasne stalo. Nemohla som
plakať, proste to nešlo, nepripúšťala som si to, že sa niečo takéto stalo mojej dcérke.
Začali všetky tie vybavovačky ohľadom pohrebu, všetko to pre mňa urobila kamoška, lebo ja som nemohla. Čo som len chcela, bolo
naposledy si ju obliecť a položiť do truhličky.
Umožnili mi to a ja som si mohla moju dcérku, ako stále som to robila, naposledy obliecť a uložiť ju do truhličky,
ako keby som ju dávala spinkať. Bola taká krásna ako anjelik, mala krásne dlhé biele šatky a klobúčik. Ja som bola tá,
ktorá ako posledná zatvorila truhličku. Ďakujem všetkým tým ľuďom, že mi to umožnili spraviť, neviem, ako by som
dokázala žiť s predstavou, že niekto ju do tej truhličky dal a ako ju obliekli a či leží pohodlne.....
21-ho bol pohreb a ja som si uvedomila, to je koniec, to je všetko, čo pre ňu môžem spraviť, odíde odíde navždy...........
Konečne som všetko zo seba spustila a vyplakala som si dušu. Zrútil sa pre mňa svet a ešte stále aj dnes sa seba pýtam,
čo sa stalo? Prečo sa to stalo? Ako sa to stalo? A stále tomu rozumieť nebudem.
Dnes máme dve detičky, dcérku Helenku, ktorá vypadá ako Paulinka (je to akoby jej dvojča) a synčeka Philipka, ktorý je
povahovo veľmi ako Paulinka. Viem, že sa raz všeci stretneme a všetko Ti zlatičko moje vynahradíme. Prepač mi, že
nemôžem byť s Tebou zlatko moje, ale raz to tak bude a ja Ti všetko vynahradím.
ĽÚBIME ŤA VŽDY ZOSTANEŠ V NAŠICH SRDCIACH AKO PRVÁ!!!
E-mail: varhanikova2002@yahoo.com
|
|