Môj braček Robko Martiniak sa narodil 23.08.2000 a zomrel 03.04.2009. Už to je rok, čo s nami nie je. Už pri narodení to nemal ľahké, pretože ho museli oživovať. Vtedy to vyhral prvý krát. O čosi neskôr sa mu to podarilo aj druhý krát. To bolo vtedy, keď mamine odpadol doma a potom musel ísť do nemocnice. Prekonal už toho veľa. Spomeniem len zlomenú ruku a nohu. Potom prišiel čas, aby nastúpil do školy. Išlo mu to dobre, vôbec nemal problém sa učiť. Bol už druháčik, keď sa mu to stalo. Prišiel domov zo školy a išiel za kamarátom. Spolu s kamarátom boli ešte u jedného spolužiaka. Potom sa vybrali k rieke. Vôbec neviem, čo ich to napadlo. Len zrazu prišiel jeho kamát, že Robko spadol do vody. Ja som bola vtedy ešte v škole. Všetci sa ho vybrali hľadať. Našli ho až hasiči zachyteného pod spádom. Lekári začali oživovať. Bolo už však neskoro. Bola to tá najhoršia rana. Potom som prišla zo školy. Povedala mi to krstná mama. Neverila som. Chýbaš nám Robko. Všetkým: mamine, ocinovi, Miške, mne, Peťovi aj Simonke. Aj krstní rodičia sú smutní, bratranci aj sesternice. Všetkým nám chýbaš. Ale ja viem, že teraz Ti už je v nebíčku lepšie. Viem, že si náš anjelik a aj s Marečkom nás všetkých chránite. Ľúbim Ťa, Robko. Chcela som Ti ešte toho veľa povedať, ale už som nestihla.

Keby sa tak dalo, Robko, vrátiť čas, otvoriť Ti oči a počuť Tvoj hlas, dotknúť sa Ťa dlaňou, pošepkať Ti len, všetko bude dobré, ostaň ešte len. Nechce sa nám veriť, že Ťa už niet, odišiel si navždy a nám sa zrútil svet. Dotĺklo Ti srdce, zastavil sa dych, od žiaľu chceme kričať, prosím neodíť! Bolesť trápi srdce, oči plačú len, prestali sme snívať svoj nádherný sen. Zastavil sa život, keď Teba už niet. S láskou na Teba spomínajú všetci, ktorí Ťa ľúbili. Chýbaš nám. Ĺúbime Ťa stále, nezabudni!