| |
Keď zomierajú deti, rodia sa anjeli
 "To sa tak nemôže!" vysvetľuje mi Tadeáško po tom, čo som nasadil
sedlo na jeho hračkársku kravu namiesto koňa. Jeho mama Mária naňho s láskou pozerá a o tom, ako jej syn vníma nešťastie,
ktoré stíha rodinu, ticho povie: "On tak hovorí: Nechcem zomrieť, iba mi musia narásť krídla, aby som sa mohol ísť pozrieť
na Števka do nebíčka... a potom sa rýchlo vrátiť!" Pre srdcovú chorobu je už v nebi nielen tento jeho starší brat, ale aj
tri sestry. Má ešte dvoch súrodencov - pripravujú sa na "dospelácky" život.
Mami, ja Ťa tak ľúbim!
Dom, v ktorom žijú, stojí takmer na konci ulice. Je ako stvorený pre kŕdeľ detí. A predsa niektoré v ňom prežili len zopár
mesiacov. Štyri opustili túto rodinu predčasne. Ich postieľky sú prázdne, iba na cintoríne možno nájsť ich mená a hroby.
"Sú vaše deti po vás, alebo skôr po otcovi?" pýtam sa mamy Márie. "To by som musela hovoriť len samé zlé vlastnosti," usmeje
sa." No a z tých dobrých: po otcovi sa naučili poriadku, a po mne? Možno pracovitosti?" Tou rečníckou otázkou ako keby
zdôrazní, že sa nechce veľmi chváliť.
Hodiny nad kuchynským stolom odpočítavajú čas, ktorý oddeľuje deň od noci a noc odo dňa. Akoby aj symbolicky predeľovali
život od smrti. Odhodlávam sa položiť ťažkú otázku, ale viem, že pred sebou mám silnú ženu: "Čo prežíva mama, keď jej zomiera
dieťa?"
Mária sa nadýchne a povie: "Boh dá človeku silu, aby to zvládol!" A po krátkej odmlke začne spomínať: "Prvé zomreli dvojičky,
Mária a Magdaléna. Boli ešte veľmi malé... Ďalšia Mária bola taká milučká, veľmi pekná, s krásnymi dlhými vlasmi: spievala,
nacvičovala divadlo na Jasličkovú pobožnosť. Umrela, keď mala osem rokov. Nebola som pri nej... Ale keď zatelefonovala domov
a chcela hovoriť s každým, pomyslela som si: Chce sa asi rozlúčiť."
Mária sa na chvíľu odmlčí.
"Števko bol ako chalan živší. Na konci volal doktora: "Pán doktor, poďte za mnou!" Ja som si hovorila: "Pane Bože, ako sa
môžeš na to dívať?!?" Dnes by som to už nepovedala. Ale vtedy... Mnoho priateľov sa zaňho modlilo a ja som cítila, že nie
som v nemocnici sama, že je tam so mnou Boh! Števko bol v kóme osem dní, pred operáciou som ho chytila za ruku, dala mu
krížik a išla sa rýchlo najesť. Všetko som vtedy robila rýchlo, aby som mohla byť pri ňom. No po návrate som z úst lekára
počula už len: "Úprimnú sústras?..."
Počas jeho pohrebu mi chodil po hlave žalm Pán je môj pastier, nič mi nechýba a mala som dosť síl povzbudzovať ostatných,
ktorí mi prišli prejaviť sústrasť."
Nemám odvahu prerušiť jej myšlienky, čakám, kým sa sama rozhodne pokračovať. Potichu hľadá slová na dotyky s tým
najtajomnejším. Spomienky na príbehy života a smrti jej detí sa bolestne dotýkajú duše. Ale pokračuje: "Keď Števko zomrel a
narodil sa Tadeáš, vedeli sme, že Boh nám požehnal zaňho..."
Keď sa opäť ozve, oči má plné nehy: "Možno je to čudné, ale mám na svoje deti len pekné spomienky, lebo... boli iné ako
ostatné deti. Boli rozumnejšie, ako deti bývajú. Ešte aj vtedy, keď som ich vyhrešila, prišli za mnou a povedali:
"Mami, ja Ťa tak ľúbim!" Vždy som mala taký pocit, ako keby boli predurčené pre nebo."
Aj keď cez slzy, ale ďakujem.
Jej tvár žiari. Čitateľ by možno čakal smútok a slzy, no mama Mária žiari nádejou v toho, v ktorého verí a ktorý jej dáva
silu veriť, že sa všetci raz stretnú.
"Nikdy sme sa s deťmi o ich chorobách nerozprávali. A ony sa ani nepýtali, prečo musia jesť toľko liekov, prečo im ich dávam.
Pán Boh to tak všetko riadil, že si svoje problémy ani neuvedomovali. S Máriou sme chodili aj k pánovi farárovi, ktorý ju
vždy podržal. A keď prišli prvé ťažkosti, silu im dodali priatelia, modlitba, viera a dobrá literatúra."
Mária ešte dodá: "Aj môj muž mi bol veľkou oporou, on má deti veľmi rád. Práve pri tomto všetkom sa naša viera odskúšala."
Hovorí, že ich to nejako zmenilo. "Získali sme iný pohľad na ľudí, viac rozumiem trpiacim. Aj v manželstve sme si bližší,
našu lásku to utužilo, naučili sme sa, ako naozaj žiť."
Pýtam sa, či to všetko vidí ako prínos pre svoj duchovný život? "Určite to bolo prínosom, aj keď cez slzy. Ale ďakujem
za toto utrpenie... Mnohé veci som si predtým neuvedomovala. Dnes viem dodať silu tým, ktorí trpia."
Dozreli pre nebo!
"Cítite, že vaše deti napriek tomu, že vás fyzicky opustili, stoja pri vás a pomáhajú vám?" odvažujem sa položiť ďalšiu
otázku.
"Ostali v nás spomienky, ich prítomnosť nás zmenila. Viac si uvedomujeme, že je tu všetko riadené - aj úplné maličkosti -
a všetko to do seba zapadá..." Po chvíľke doplní: "Hovoria o mne, že som tvrdá, ale neprejde jediný deň, aby som si
nespomenula na svoje mŕtve deti. Zabudnúť sa nedá!"
Prečo o nej hovoria, že je tvrdá?
"Modlitby matiek mi dávajú veľkú silu. Keď som na ne prišla po pohrebe syna, kamarátka mi povedala: "Ty si sa tak usmievala,
že som ti ani nešla podať ruku." Nechápala to. Možno pochopila až potom, keď sme sa vo Svite mali podeliť so svojím dotykom
s Bohom. Števko zomrel predtým, ako zomrel Svätý Otec Ján Pavol II. - povedala som, že to bolo práve na jeho pohrebe..."
Svoj radostný a odovzdaný postoj Mária po chvíli podporí ďalšími argumentmi: "Jeden kňaz mal raz kázeň, v ktorej povedal:
"Keby rodičia vedeli, ako ich pri prechode do druhého sveta budú vítať ich deti, žili by radostnejšie." A náš pán dekan
dodal: "Števko dozrel pre nebo." Pán kaplán Vnuk nás povzbudil: "Všetci vám môžu závidieť - máte toľkých orodovníkov v nebi!?"
Keď prídu problémy, povznesiem sa nad ne a snažím sa prosiť o radosť a dôveru. A ďakovať za to, čo máme, neumárať sa nad tým, čo
nemáme."
Malý Tadeáš počas maminho rozprávania poznášal do kuchyne celú zoologickú záhradu. "Máš aj medveďa?" pýtam sa.
Onedlho prišiel nielen s medveďom, ale aj s veľkým plyšovým psom. Ani Tadeášovo srdiečko nepracuje úplne zdravo...
Autor: Martin Ližičiar
|