« Spomienka na Tedyho

Nikdy som netúžila byť bohatá, žiť v prepychu, ale byť šťastná! Mať pri sebe človiečika, ktorý bude pri mne stáť v dobrých aj zlých chvíľach, veľmi ma ľúbiť, chápať ma a byť šťastný, že je so mnou...a mať s ním detí...kŕdeľ detí! Presne to som chcela... Splnilo sa mi to! Aspoň som si myslela, že sa mi to splnilo... No až v tej najťažšej chvíli spoznáme pravú tvár človeka. Niekto mi raz povedal, že nie si dospelá, keď osláviš 18 rokov, ale vtedy, keď ťa život kopne a postaví ti do cesty prekážky a ty ich zvládneš. Až vtedy si môžeš povedať, že si dospelá! Neviem, či už si môžem povedať, že som dospelá, no dostala som od života kopance, ktoré som možno zvládla... a možno nie... Môj sen sa rozplynul jednou ranou za druhou, a to ma urobilo takým človekom, akým som teraz a aj za to som vďačná. Pretože to všetko, čo som musela zvládnuť, som zvládla len vďaka tomu! Vlastne môj sen sa splnil, ale len na chvíľu... Dokázala by som prijať tisíce kopancov od života, takých akých som dostala doteraz, ale už nie tie dve najťažšie... Stretla som človiečika, do ktorého som sa veľmi zaľúbila, s ktorým som bola šťastná a bez ktorého som si už nevedela predstaviť život. Verila som, že aj tie najťažšie chvíle budeme vedieť zvládnuť spolu... Až do chvíle, keď mi povedal, že je Koniec... aby som sa netrápila! Ani tisícimi vetami sa nedá opísať, čo som vtedy cítila a čo som všetko musela zvládnuť, vlastne som sa iba tvárila, že to zvládam... Povedala som si, že život ide ďalej, aj keď som sa s tým nedokázala zmieriť, prijať to a, že nikdy nezabudnem na tie chvíle s ním, kvôli jednej veci! Po rozchode som odišla naspäť k rodičom... Chcela som začať odznova! Priala som si už byť len šťastná. V mojich 16-tich rokoch mi na kompletnej prehliadke lekár povedal, že možno nikdy nebudem mať deti... Liečila som sa tabletkami... možno to pomôže... možno nie... chcela som mať raz deti... tak som tomu verila...! Prešlo pár dní po rozchode, a ja som šla na prehliadku k svojmu lekárovi a ten mi povedal, že čakám dieťa... Nechcela som tomu veriť... nechcela som to prijať... a netešila som sa... Prečo teraz, keď som sama, keď som chcela na všetko zabudnúť, začať odznova... Bola som hlúpa... Spamätala som sa a konečne som začala veriť, že môžem byť šťastná... Že odteraz už budem žiť, len pre svojho maličkého anjelika... že všetko už bude len dobré... aj keby som do konca života ostala sama, chcela som byť len so svojím bábätkom... Vlastne nebola som už sama, boli sme už MY! JA už pre mňa neexistovalo! Rozprávala som sa svojím bruškom... my sme išli spolu von... my sme boli hladní... my sme sa išli okúpať... Začala som prežívať tie najšťastnejšie chvíle, prvé kopance... Aj keď to otec môjho dieťaťa nechcel prijať... a možno chcel... len nám to nikdy nedal najavo... nikdy sa nestaral, ani nespýtal, či je naše dieťa v poriadku, či rastie, či sa vyvíja, ako sa má... len sa vyhrážal, že si moje bábo raz vezme a bude sa oňho starať on... Bola to ďalšia rana... nedokázala som to zvládať, plakala som, trápila som sa... a naše bábo to všetko muselo cítiť a znáša?! Až v jeden deň mi nastali komplikácie, musela som ísť ležať do nemocnice... Bolo to v 11tt... bola som hospitalizovaná celý mesiac, pokiaľ moje problémy neprestali. Celý mesiac som musela ležať! Ležala som, chcela som urobiť všetko preto, aby moje bábo žilo, aby som ho mohla vychovávať, objímať, bozkávať ho a učiť ho žiť... vedela som, že to zvládneme... My sme boli "tím"... Pustili nás domov, všetko bolo v poriadku, ležala som aj doma, nič som nerobila... a vydržala by som to až do konca!!! Zaspávala som s rukou na bruchu, vždy som ho hladkala, púšťala hudbu, každé ráno som mu popriala "dobré ránko" a každý večer "dobrú noc". To šťastie mi trvalo ešte tri týždne... Bolo to 25. marca 2007. Ešte ráno ma kopkalo... o pár hodín som dostala kontrakcie, nepomohli injekcie, ani tabletky... moje bábo, tak ako prišlo, tak aj odišlo... Nedá sa opísať, čo som vtedy všetko prežívala, ako sa mi všetko zrazu náhle zrútilo, koľko sĺz som vyronila, aká som bola nešťastná... zase ta strašná bolesť... nedá sa to nijako opísať... nijako... Bola som prázdna... úplne prázdna... ako keby v mojom vnútri už neostalo nič... úplne nič... Možno si poviete, že sa to dá zvládnuť. No nedá sa to ani zvládnuť, zmieriť sa s tým, zabudnúť na to, ale da sa s tým žiť! Žiť pre ľudí, ktorým na mne zaleží a na ktorých záleží aj mne!... Aj keby to bol len jeden jediný človek, tak už len kvôli nemu chcem žiť! Som šťastná, že som mala a mám v tých najťažších chvíľach okolo seba ľudí, bez ktorých by som to asi ťažko zvládala a ktorým som za to veľmi vďačná! Nikto z nás by sa nemal vzdávať, pretože aj cez všetko zlé sa to kvôli niektorým ľuďom, dá zvládnuť. Aj keď stratíte niekoho blízkeho, nevzdávajte sa, pretože na svete s nami ostali ľudia, ktorým na nás záleží a pre ktorých sa oplatí žiť, usmiať sa a byť šťastný. A aj napriek tomu, čo sa mi v živote zle stalo, chcem byť šťastná, a dokázať, že dokážem byť šťastná so všetkým, čo k tomu patrí! Verím, že o moje maličké slniečko je v nebíčku postarané, že mu je tam lepšie a má tam všetko... pretože má pri sebe môjho dedka, svoju babku a moju maličkú sesterničku, ktorí mu nikdy nedovolia byť nešťastným... ktorí naňho dávajú pozor... ktorí ho ochraňujú a nedovolia, aby sa mu niečo zle stalo... NIKDY!!!! Teraz mám 20 rokov a čakám na operáciu... Možno mi pomôže, a raz sa budem tešiť zo svojich ďalších detí, ktoré už budem môcť objať, starať sa o nich, bozkávať ich... Slniečko moje... veľmi som Ťa lúbila...veľmi Ťa ľúbim... nikdy Ťa neprestanem ľúbiť... a nikdy na teba nezabudnem... Vždy budeš môj prvý...

« Spomienka na Tedyho