« Spomienka na Yasemin Caroline
	Ahoj, volám sa Monika a som v dosť smutnej nálade, náš príbeh sa začal v januári, keď som zistila že som tehotná a verte mi bola som ten najšťastnejší človek na svete. Pôrod mi vychádzal presne na 13.10. to jest dva týždne dozadu. Všetko bolo úžasné, všetko prebiehalo bez najmenších komplikácií a predsa všetko, tak úžasné nebolo. 13.10.07 presne o 13.51 sa mi narodila dcérka, ktorej som dala meno Yasemin Carolina, v tom momente som bola najšťastnejší človek na svete, to šťastie však netrvalo dlho a o pár dní sa lekárom nezdalo niečo na srdiečku. V tom momente sa mi zrútil celý svet, cítila som strašný strach. 18.10. miesto mi moje malé dievčatko zobrali na echo v Bojniciach, kde som aj rodila a diagnóza sa potvrdila, mala komplexnú srdcovú vadu, to som si však myslela, že nás zoperujú a budeme sa tešiť zo života spolu, mýlila som sa. 18.10 miesto toho, aby sme šli domov, ju rýchlovkou previezli na detské kardiocentrum v BA a v tom momente sme začali bojovať, museli sme čakať do pondelka, aby nás riešili, zatiaľ sme mali všetky vyšetrenia dobré, čo mi dávalo veľkú nádej, bola som pri malej stále, kúpala si ju, perbaľovala a kŕmila jedným slovom ešte stále som sa bola šťastná aj v tejto situácii. V pondelok mi povedali, že musia malej v utorok ráno v plnej narkóze urobiť katetrizáciu, aby zistili presne prietok krvi v srdiečku. V utorok ráno som si ju tam aj s lekárom zaniesla a kázali mi sa s ňou rozlúčiť, neviem vám opísať ten pocit, tie veľké očká na mňa vyvaľovala a ja som mala od nej odísť, dala som jej pusu, krížik na čelo a s malo u dušičkou som odišla. Ešte som počula jej plač, keď mi ju vyzliekali. Netušila som, že plakať, ju počujem naposledy. Po dvoch hodinách mi ju doviezli opäť na jisku, ale moje dievčatko sa viac už neprebralo. Len hádzala tými malými ručičkami a lekár povedal, že už sa prebúdza, nestalo sa tak, ten môj chrústik nemohol dýchať, zavolala som lekára, ten ju hneď previezol na rap, to je pooperačné a zase mi kázali len čakať, to bolo cca 14 hodín, keď sa mi 3 hodiny nik neozýval, šla som sa informovať sama, ale lekár mi povedal, že nomôžem ísť za ňou a povedal, že mám čakať, tak som čakala priamo tam a čakala. Našťastie prišla moja sestra a manžel. Asi okolo 20 hodiny vybehla odtiaľ sestrička a kričala rýchlo ide sa otvárať hrudník, vedela som, že to mojej malej žabičke, dali jej na srdiečko elektródy, aby jej mohli zvonka stymulovať srdiečko, po tejto operácii nasledovala ďalšia asi o hodinu, neviem vám opísať, čo som prežívala. Sedeli sme tam do 2 rána, až kým nedokončili a mohli sme ju na chvíľu vidieť. To už mala moja žabka otvorený hrudníček, ak by nastali komplikácie, aby ju nemuseli stále rezať. A potom to už šlo dole vodou, začali jej zlýhavať orgány, ale ona bola tak statočná a veľmi bojovala. Stále som jej do uška hovorila, bojuj žabka bojuj a ona skutočne bojovala, už nemali pre ňu liek, všetko vyčerpali a zostali už len lieky na oživovanie, keď jej 25.10. začal padať tlak a srdiečko prestávalo biť, tak som jej do toho malého uška stále vravela, nech ma tu nenechá samu, že ju veľmi ľúbim a potrebujem ju. V tom momente sa jej choré srdiečko spamätalo a začalo biť, ale keď sa tak stalo asi po tretí krát, pochopila som, že nemôžem byť taká egoistická a držať tu môjho anjelika aj za cenu, ak ona nechce. Bola celá dopichaná, naliata vodou, bolo to veľé utrpenie, keď jej opäť začal padať tlak, nabrala som veľa síl a do uška jej povedala, kuriatko moje, ak ťa niečo bolí choď, maminka sa na teba nenahnevá a nech ide, keď chce, nech ide rovno za starkým, ten ju tam bude čakať a ona mi skutočne odišla, potrebovala len môj súhlas, aby mohla ísť. Bolo to veľmi veľmi ťažké, pustiť ju, ale musela som to urobiť. To moje kuriatko mi na 13 dní vnieslo do života slnko, teraz je v ňom strašná tma a prázdno, neviem, kedy bude lepšie. 31.10.07 ma čakal najhorší deň v mojom živote, pochovala som si mojú dcérku. Toto je ako najhorší sen v mojom živote, stále čakám, že sa prebudím, ale nie, je to realita a ja sa s tým musím naučiť žiť.
	« Spomienka na Yasemin Caroline