| |
Vždy keď vonku spŕchne,
pozerám hore na nebo.
Viem, že to je pozdrav od nich...
Nebo je plné oblakov. Ale
dva z nich sú moje.
Mäkké, jemné, krehučké...
Raz boli v mojich dlaniach,
no vietor odvial mi ich preč.
Zafúkal práve vtedy,
keď mala som ich v náruči...
|
Nikdy už nedozviem sa,
aké by boli.
Nikdy im nebude dopriate,
nechať sa vystískať,
bozkami posiať telíčka,
rozbiť si koleno,
vyťahať sestry za vlasy...
Krásne,
modrooké obláčiky
kvapkami hladia mi tvár,
|
