« Spomienka na moje lásočky

Mali sme už dve dcérky a ďalsie dieťatko sme neplánovali. Ale človek mieni, život mení a tak napriek tomu, že som užívala hormonálne antikoncepčné tabletky, moje dni neprichádzali. Keď sa mi to zdalo už pridlho, kúpila som si test a zdôverila sa manželovi. Súhlasil, aby som sa pre istotu otestovala. Keď som sa vrátila z kúpelne s veľavravným výrazom na tvári, hneď skonštatoval: "Si tehotná!" Ja som prikývla a začal sa dlhý rozhovor o tom, čo nás čaká a aké to bude ťažké. Nakoniec sme si povedali, že dieťatko sme splodili z lásky, to je najdôležitejšie a pomaly sme sa začali tešiť. O pár dní sme novinu začali šíriť medzi priateľmi a rodinou. A samozrejme, že dcérky sa veľmi tešili. Začala som navštevovať pôrodnú asistentku a všetko prebiehalo ako má. Začali sa ranné nevoľnosti, neustále odbiehanie na toaletu, tešili sme sa na náš prvý ultrazvuk. Pár dní predtým sa však stalo niečo, čo narušilo tento ideálny stav a zmenilo môj život. Ten deň už dievčatá odišli do školy a ja som začala chystať raňajky pre seba. Zrazu som mala pocit, akoby mi unikol moč, ale jediným pohľadom som zistila, že sa mýlim. Srdce sa mi rozbúšilo a utekala som do kúpelne. Krvácanie stále silnelo a ja som si ani nestihla uvedomovať, čo sa deje. Pokúšala som sa dovolať manželovi, ale márne. Zrazu sa dostavili silné bolesti a ja som si nahlas povedala: "Preboha, to je koniec!" Sedela som na schodoch, tiekli mi slzy, celé telo sa mi triaslo a v ruke som stláčala prepotenými dlaňami telefón. V tej chvíli som nedokázala myslieť. Tie isté slová sa mi natískali na jazyk. "To je koniec!" - zasa mi vyšlo z úst. Chytila som si bruško a prosila dieťatko vo vnútri: "Prosím ťa, nechoď preč!" Konečne som sa dovolala manželovi. Odišiel z práce a keď sa objavil vo dverách, videla som v jeho očiach strach, ako nikdy predtým. Odviezol ma do nemocnice. Ja som bola apatická, bola som si istá, že som práve prišla o naše dieťatko a že v nemocnici mi to už len potvrdia. Na gynekologickej pohotovosti mi urobili ultrazvuk. Sestra len dlho hľadela na monitor a hovorila, že keď zistí, čo sa deje, tak nám to povie. Po pár minútach zavolala kolegyňu a vystriedali sa pri prístroji. Táto bola zhovorčivejšia, ale aj tak nepovedala nič konkrétne, iba že vidí krvácanie a že máme čakať. Moje bolesti už boli neznesiteľné a každý pohyb snímača po brušku bol nepríjemný. Po vyšetrení nám oznámili, že nevedia zistiť príčinu krvácania, ale dieťatko je stále živé. To nás upokojilo. O pár dní sme mali rezervované vyšetrenie v 12. týždni tehotenstva. Zasa nastalo dlhé prezeranie monitora a mlčanie. Už sme sa aj prestali pýtať. Nakoniec ma sestra chytila za ruku a s ľútosťou oznámila, že som čakala dvojičky, ale o jedno dieťatko som práve prišla. Ukázala nám prázdne miestečko, kde už okrem krvi nebolo nič. Pre mňa to bol len tmavý fliačik na monitore, nič som nechápala. Dívala som sa na obrazovku, kde sa hýbalo malé bezbranné telíčko, videla som ako mu bije srdiečko, tak "Ako to, že krvácam? Ako to, že som potratila? To škaredé slovo predsa nepatrí ku mne a mojim deťom. Veď mám dve zdravé dcéry! To určite nehovoria o mne... Mýlila som sa. Slzy mi tiekli po lícach. Druhú ruku mi už stískal manžel a ja som sa cez plač smiala. "Druhé dieťatko vyzerá byť v poriadku" - skončila sestrička a my sme s láskou pozerali na ten malý zázrak, poskakujúci na monitore. Po vyšetrení nás poslali do čakárne a potom nás milá doktorka usadila v malej izbietke. Dávala mi množstvo otázok, ani nepamätám, čo všetko sa pýtala a ako som jej odpovedala. Vnímať som začala až vtedy, keď nám začala vysvetľovať, že riziko potratu nepominulo, že nevie povedať, kedy to skončí, ani či sa to zopakuje. Rozprávala a rozprávala a dávala nám plno papierov, vysvetľovala príznaky a čo máme robiť a ja som už chcela len jedno. Aby to celé skončilo. Aby prestali tie bolesti a aby som už nemusela na to myslieť. Odchádzali sme s hŕbou letákov a s divným pocitom, lebo sme nevedeli, či máme skôr plakať nad stratou jedného babätka alebo sa tešiť zo zdravia druhého. Sadli sme si do kaviarne, aby som si oddýchla a viedli sme dlhú debatu. Celé týždne som mala silné bolesti, ale zo strachu o druhého chrústika, som nebrala žiadne lieky. Často som plakala a v nočnom tichu šepkala dieťatku v brušku: "Prosím ťa, buď zdravučké. Buď zdravučké!" Po šiestich týždňoch krvácanie aj bolesti prestali a ja som si začala užívať tehotenstvo. Na ďalšom ultrazvuku sa potvrdilo, že bábatko je zdravé. Tehotenstvo bolo najnáročnejšie zo všetkých, ktorými som prešla. Ale dúfala som, že aj napriek malým komplikáciam a môjmu strachu, bábatko bude zdravé, lebo je silné. Veď sa vypýtalo na svet aj napriek antikoncepcii a ako sa hovorí, udržalo sa zubami nechtami, aj v čase, keď som prišla o jeho dvojčiatko. V čase, keď píšem tento príbeh, ma náš synček 8 tyždňov. Keď sa na neho pozerám, vidím podobu so sestričkami a predstavujem si, ako by vyzeral ich ďalší súrodenec, jeho dvojčiatko. Raz mi jedna stará Cigánka povedala, že budem mať tri dcéry. Myslím si, že to dieťatko bolo dievčatko. Cítim to. Je mi ľúto, čo sa stalo, ale som rada, že boli dvojvaječné dvojičky a tak mohlo jedno z nich prežiť. Som vďačná za zdravie každého z mojich detí, ale nikdy nezabudnem na tie nenarodené. Pred dvoma rokmi mi diagnostikovali mimomaternicové tehotenstvo a skôr, ako som mala čas si to uvedomiť, bol koniec. Obaja moji anjelikovia maju svoje miesto v mojom srdci a budu mi navždy chýbať. Viem, že sa to stalo, lebo neboli v poriadku a asi by neboli zdravučké, ale aj tak ich túžim držať v náruči. Nech by boli akékoľvek. Ľúbim moje Bábatko a Dvojčiatko. Mamička

« Spomienka na moje lásočky