« Spomienka na Romanka

Chcela by som som sa s Vami podeliť o náš príbeh. Dlhých 11-rokov sme sa snažili o bábätko, cez prirodzené otehotnenie, až po komplexné vyšetrenia nakoniec aj tak končiace s diagnózou "neplodnosť", nepriechodné vajcovody. Jedinná posledná možnosť mať bábätko bolo "umelé oplodnenie IVF".Rozhodli sme sa ho absolvovať v centre Helios v Martine. Stimulácia prebiehala celkom dobre, až na moje výkyvy nálad a zmeny hmotnosti, sa nám podarilo vystimulovať 10-vajíčok, manželov spermiogram bol dobrý, v skúmavke sa nám oplodnilo 5-vajíčok, z toho mi dve vložili 8.3.2008 a 3-zamrazili. O 14-dní bol kontrolný test z krvi, ktorý vyšiel pozitívny, naša radosť bola neskutočná, ale šťastie netrvalo dlho a o dva dni na to som začala krvácať a prišiel potrat. Boli sme smutný, ale hnala nás túžba a tá nám dala silu na ďalší pokus, išlo o KET-Kryoembryotransfer, to sú zmrazené embryjká, rozmrazovali sa v skúmavke 2, ale bohužial jeden to neprežil, ale na našu veľkú radosť jeden áno. Test z krvičky vyšiel o 14-dní pozitívny. Začali sme KETko s problémom Hematóm, ležali sme v nemocnici ale našťastie sa odkrvácal a prešli sme bez problémov do druhého trimestra. Trimester prebiehal celkom bezproblémovo aj sme začali kopkať, aj kotrmelce sme robili, ale "prišlo nachladnutie" vyzeralo to celkom nevinne, nebola ani teplota, klasická viróza, medzitým stresy, umrel mi svokor, potom zlé "Tripple testy" testované na 3-krát, nakoniec s "NEGATÍVNYM VÝSLEDKOM", hrozila amniocentéza, ktorá sme nemuseli robiť vzhľadom na opravný výsledok, urobila som si UFF, ale ani zďaleka som netušila, že to takto neskončí, začala som špekulovať nad kočíkom, v 22tt som si kúpila prvé veci pre Bobáčika, "vtedy som netušila, že budú aj posledné", s virózou som navštívila krčnú ambulanciu, kde mi zobrali krv, zistili zvýšené CRP v krvy 24, čo je dosť maximálne má byť 6, dala mi doktorka Bioparox, aby sme nezaťažovali organizmus Antibiotikami a dohodli sme sa, že prídem o týždeň znova na krv, išla som a CRP bolo 21.6, čiže sme sa predsa len rozhodli preliečiť to Antibiotikami, V-PENICILI 0,8mg, som brala 10-dní, čo nikto nepredpokladal, bolo, že mi z toho prešiel zápal do "pošvy", Mikóza svrbenie, neznesiteľné, hneď na 2-deň som urýchlene navštívila moju gynekologičku. Prišla som do čakárne neohlásene, nakoľko bol september a ja som mala kontrolu až 7.10, všade bolo kopec žien, sestričky boli nervózne, nadávali, sedela som tam zhruba hodinu a pol, bolo mi zle, pobolievalo ma už podbruško, potrebovala som sa s doktorkou porozprávať, či nie je niečo v neporiadku, cítila som sa nie dobre, na to vyšla sestrička a zbadala ma "konečne" sa spýtala, čo potrebujem, nepustila ma ani dnu, len medzi dverami som jej stihla povedať, že som brala antibiotiká a teraz ma páli v pošve, nato ona povedala, že mám počkať a zhruba za 10-minút vybehla von a "podala mi recept na čípky" do pošvy. Bez toho, aby mi dali šancu a pozrela ma moja doktorka ma poslali preč, dokonca mi to nezapísali ani do materskej knižky, ostala som ako "Obarená", smutná a bezradná, vyčerpaná som sa dovliekla domov. A to bol začiatok našich veľkých a bolestných trápení. 29.9. v pondelok som v noci , začala pociťovať tlaky na maternicu, malý menej kopal iba raz za hodinu, myslela som si, že spinká, okolo pol šiestej v utorok 30.10, už začali tlaky ako pri menzese a ja som už vedela, že je veľmi zle a začínajú sa kontrakcie, bolo mi treba na potrebu a pri utretí už bola čerstvá krv. Nastala hrozná panika a stres, urýchlene sme s mužom naskočili do auta, dostať sa v BB v špičke týždenej do nemocnice, je skoro zázrak, manžel zapol 4-smerovky, porušil všetky dopravné predpisy a nakoniec sme dorazili na Urgent v Novej nemocnici, kde ma okamžite vyložili na kozu a doktor mi povedal hroznú správu "Ste otvorená na 8-prstov", môj plač musela počuť celá nemocnica, okamžite ma brali na pôrodnú sálu. Vyložili ma na pôrodnícku posteľ, okolo mňa sa zhŕklo kopec doktorov a prišiel primár, doniesli Sono a primár ma vaginálne pozrel zo spodu, zistil, že jeden z placentových vakov tým, že sa otvoril krčok sa vyvalil von aj s plodovou vodou, otovrená som bola iba na 2-prsty. Do toho som sa zmietala s pôrodnými kontrakciami, sestričky z pôrodnice sa ma snažili upokojiť, hneď mi išlo do žili magnézium, inekce do zadku pre Bobáčika na vývin pľúc, pretože sme boli len v 23tt a ešte lieky najsilnejšie na ustúpenie kontrakcií. Vznikla možnosť, že ak sa to ustáli a kontrakcie ustúpia a 24-hodín vydržíme, pokúsi sa primár mi vsunúť vysunutý plodový vak naspäť a "ZAŠIŤ" mi krčok maternice, aby sme to v ležiacej polohe vydržali aspoň do toho 28-tt. Bála som sa aj cikať, aj piť aj pohnúť a kontrakcie prechádzali, vydržala som to do druhého dňa 1.10 rána, ale osud to tak nechcel, o pol šiestej ráno mi praskla plodová voda a šance na záchranu Bobáčika začali byť minimálne a začal sa boj aj o môj život. Bobáčik bol sledovaný sonom, stále kopkal aj keď nemal plodovú vodu, trpela som, plakala som, vedela som, že je to zlé. Večer 1.10 o 22/50 začali znova kontrakcie, silné 2-minútové, až celú noc, menili sa služby o 7-hodine ráno 2.10, prišla do služby môjho oca manželka, pôrodná sestra a výborný doktor, otvorená som bola na 4-prsty, zapli mi do žili vyvolávačku, nastali kontrakcie silné, okolo mňa boli milí ľudia, taký mladý záchranár zo školy, šúchal mi chrbát, aby som to celé prekonala, manžela nechceli pustiť dnu, nakoľko išlo o predčasný pôrod, prišla za mňou primárka z JIS detskej, vysvetlila mi celú situáciu, že je to potrat a aké sú mizivé šance pre nášho Bobáčika. Prišla hodina 10/04 a otvorila som sa na 7-prstov, doktor skontroloval Bobáčika sonom zistil, že je už dole v krčku, prišla zvieracia kontrakcia a Bobáčik vypadol zo mňa von, ihneď ho brali do inkubátora, videla, som mu len hlavičku, bola to otázka sekúnd. Potom ma uspali a urobili mi kyret. Zobudila som sa zhruba o hodinu a povedali mi, že Bobáčik je v inkubátore, museli ho resustitovať a vážil 550g, 35cm meral. Prišiel manžel s dcérkou za mnou, plakali sme všetci, celé telo ma bolelo a "Duša bola úplne zdrvená". Previezli ma z pôrodnici na gynekológiu 1, bola som sama na izbe, prišli z rodiny, doniesli mi anjelikov, snažili sa všetci ma upokojiť..., ale nešlo to... Bobáčikovi sme dali meno "Romanko", poobede som sa na vozíku mohla ísť na Romanka pozrieť k inkubátoru. Upozornili ma, že nesmiem pred ním plakať, lebo mu môžem ublížiť, ...vošla som dnu a videla som "malú, krásnu, bábiku, napojenú na hadičky, vyzeral presne ako môj muž, v duchu som sa sním zhovárala a on pohol briadkou aj nožičkou mikol, ovládala som sa silou svojej vôle. Náhoda chcela, že ho mala na starosti moja spolužiačka z detstva, plakali sme obidve spolu, upozornili ma znova na možné následky, keby prežil, ako je slepota, hluchota, demencia, nedovivíjané pľúcka a tiež aj obličky, nakoľko to bol veľmi skorý týždeň tehotenstva. Vrátila som sa na izbu, plakala som plakala som, ....................... Na noc mi dali Diazepan, zavreli sa mi oči, ale o 22-tej hodine prišli primárka z JIS a moja spolužiačka a ja som vedela, že sa stalo niečo vešmi zlé. Pod vplyvom Diazepanu som mala dvojité videnie, mi povedali to najstrašnejšie, čo mi mohli povedať, že môj vymodlený synček "ROMANKO" ..."UMREL", spýtali sa ma, či ho chcem ešte vidieť. Zobrali vozík a odviezli ma k inkubátoru.............. ...Bol zabalený v dečke, na hlavičke mal malú čiapočku, zobrala som si ho do náručia, videla som jeho malinkú tváričku, na očkách, ktoré mal ešte zavreté mal miháničky, nožičky a ručičky už mali malé nechtíky, bozkávala som jeho telíčko a srdce mi zvierala neskutočná bolesť, ktorá nikdy nevymizne. Popriali mi úprimnú súsrasť a zobrali ho preč.... Už navždy............. stal sa malým nádherným anjelikom...................... CHYBA doktorky, ktorá podcenila zápalový proces v tele rizikovej matky, ktorá sa snažila s mužom o dieťatko 11-dlhých rokov, nám ho zabila!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Nikdy jej to neodpustím, aj keď už nebude nikdy návrat späť a môj synček sa mi nikdy už nevráti, nedovolím, aby sa to stalo ešte niektorej inej žene. Všetko sa to dalo na prešetrenie "Zanedbania zdravotnej starostlivosti" a verím, že sa to dotiahne do toho konca a zabráni to ďalšej rane osudu pre iné matky. Je to smutné, čo som napísala, ale musela som a prosím vás ani v náznaku nejakej maličkosti sa nedajte odbiť lekárom, vyšetrite sa, nedopuste, aby sa to stalo aj vám. Musím skúsiť, žiť aj keď je to ťažké, lebo mám dcérku a muža, ktorý ma potrebujú, synáčika si pochováme a bude náš anjelik navždy a ak nadobudnem časom psychickú a fyzickú odvahu, skúsim to snáď znova. Ďakujem Vám, že som mohla napísať tento náš príbeh, verím, že náš anjelik je už v nebíčku a usmieva sa na mňa spolu s ostatnými anjelikmi. Bibiána Janšová

« Spomienka na Romanka