Nas pribeh...
"Stastie nase malicke, uletelo si nam ako anjelik do nebicka...
Maj sa teda krasne, nase nesplnene stastie..." maminka a tatinko.
Kde bolo tam bolo, zili raz dvaja ludia... velmi sa lubili a ku ich laske im chybalo uz iba malicke babatko, ktore
by bolo plodom ich lasky a celozivotneho stastia... Ako to uz v zivote chodi, tak aj z ich lasky, lasky dvoch vzniklo
nieco krasne, nieco vynimocne a uzasne, co sa nazyva plod ludskej lasky alebo babatko... Ano anjelik nas, bolo si to
ty, to nase stastie nekonecne. Ale osud to chcel trosku inak a tak sa s nami zahral skaredu hru a prave teba si
vybral za svojho malinkeho anjelicka. Ale podme pekne po poriadku...
Bola sobota 28. aprila 2007, ked sme boli na svadbe tvojej tety a stryka, mojej sestry Lucky a Kubina. Vtedy uz ona
mala v brusku maleho Jakubka, ktory sa uz coskoro narodi medzi nas, ma sa narodit 18.jula, co je od dnes presne za
11 dni, ale uz sa mu akosi nechce byt v maminkimnom brusku, tak asi pride mozno skor. A presne vtedy, 28.aprila 2007
si vznikla ty. V tu noc sme ti vdychli zivot do dlani a cakali sme s velkou laskou sputani, ci rozhodnes sa u maminky
v brusku rast, ci tatinko s maminkou ti vdychnu zivot zas. Je to krasny zazrak, zazrak noveho zivota...
11. maja som si kupila testik, ktory mi ta najskor neukazal, ale po pol hodinke si sa na mna predsa len usmiala ako
mala ruzova ciarocka. To uz sme s tatikom plakali, lebo sme tomu ani nechceli uverit, ale bola si tam, aj ked iba ako
ciarocka, ale ja som uz od prvej chvile vedela, ze budes moja malinka princeznicka Sofinka. Presne prave 11. maja mi
bolo prvykrat zle a to som bola presvedcena, ze prave preto, lebo mojej Sofinke je dobre. Zacala som vela papkat a
priberat. Vela som spinkala.
14. maja sme boli u tety lekarky, ktora mi zobrala krv, lebo na sone ta este nevidela, taka si bola malinka. Cakali
sme do druheho dna a 15. maja o 11.45 mi potvrdila teta lekarka, ze skutocne si u maminky v brusku. Velmi sme sa
tesili aj s tatinkom a hned ako som vysla von z ordinacie, som ti povedala: "VITAJ MEDZI NAMI, DROBCEK NAS MALINKY!"
30. maja sme boli poslednykrat v robote a 31. maja sme sa uz rano spolu budili vedla tatinka v anglicku. 30.maja sme
este boli rano u nasej tety lekarky, ktora ta uz videla na sone. Bol to krasny pohlad..., bola si iba malinkou
bublinkou a bolo vidno iba ako ti bije malilinke srdiecko. Bol to neopisatelny pohlad a radost. Vecer sme uz sedeli
v lietadielku za tatinkom a tesili sa na 26. juna, kedy ta zase uvidim. 10.maja sme sa my dve spolu vratili domkov a
cakali na tatinka. To uz o tebe vsetci vedeli a spolu s nami sa tesili.
24. juna nam priletel tatinko, aby sa aj on mohol ist na teba v utorok pozriet. To sme ale nevedeli, ze ty uz si
anjelikom a pozeras sa na nas z nebicka...
26. juna sme rano isli ku tete lekarke, tatik nas cakal v cakarni, kedy ho zavolame dnu, aby ta videl aj on,
ale nedockal sa...
Sestricky nam zobrali krv a potom to prislo..., ta najhorsia a najbolestivejsia chvilka v zivote. Dostali sme
tehotensku knizku a prisla velka chvila, na ktoru sme sa dovtedy velmi tesili. Teta lekarka nam zacala robit sono a
asi po dvadsiatich minutach bez slova mi oznamila krutu spravu, ze nevidi ziadne tvoje pohyby ani tlkot srdiecka...,
v tom momente sa mi zrutil cely svet. Dostala som papiere a museli sme ist do nemocnice. V tento den sme neplakali
iba my s tatinkom, ale aj nebo... mozno si to bola prave ty, anjelik moj a chcela si sa s nami takto rozlucit...
s tatinkom sme citili neskutocnu bolest v srdiecku, smutok a pocit prazdnoty, ze nase malinke babatko, nasa sofinka
uz nikdy viac nebude. Nicila nas otazka: "preco?... preco prave nasa babika?...", v nasom smutku nam nikto nevedel
pomoct. Lekari, ktori mali byt odbornikmi, nam to svojimi vyjadreniami a pristupom este viac ublizovali..., ty uz si
to ale asi vsetko videla z nebicka. Hned na sone nam zly lekar s krikom povedal, ze co revem, ved nie som prva ani
posledna a stava sa to stale..., ale my sme aj s tatikom tak velmi plakali, ze sme pocuvali iba velmi malo.
Na prijmovej ambulancii bol lekar a ten mi povedal, ze mozem prist az rano. S tatinkom sme stale plaklali cele
poobedie aj celu noc.
27. juna ma tatinko aj s vecami doviezol do nemocnice, kde bol zas lekar z prijmovej a bol velmi neprijemny. Stale som plakala a ked mi povedal, ze vecer urcite nepojdem domov, tak este viac. Oznamil mi to, ze ma nemoze pustit, lebo jemu to nepreplati poistovna, myslel iba na peniaze a vobec nie na trapenie a bolest, ktoru sme prezivali s tatinkom a oni ju este viac prehlbovali... Sestricka, ktora mi vypisovala papiere len sucho skonstatovala,
ze ci by som bola radsej, keby si bola na vozicku alebo postihnuta. Poviem Ti Sofinka, ze asi by som ani
sekundu navahala, stala si sa od prvej chvile sucastou nasho zivota a brali by sme to s tatinkom, ako udel, ze
tak to ma proste byt a tak to chcel osud a nie ako to povedala ta hlupa sestricka. S tatinkom sme si dali este
poslednu pusinku cez slzicky a uz som isla na izbicku cakat, kym ma zavolaju a vezmu mi aj tvoje nehybne telicko,
ktore bolo stale v mojom srdiecku a brusku, stale sme si telefonovali s tatikom a plakali. Prisla sestricka, dala
mi papiere, aby som si pochodila vysetrenia, kym ma uspia, o 12.00 pre mna prisla sestricka a zaviedla ma za lekarom,
ktory mi vypisal papiere a cakala som na izbe. 13.00 prisla sestricka a poslala ma na chodbu cakat, bola som sama a
okolo mna este vyviezli dve tety zo saly a potom zavolali mna. Boli to posledne minuty a sekundy, aby som sa s tebou
definitivne rozlucila. Na sale bol zas lekar, ktory mi zas s krikom oznamil, ze nemam revat, lebo sa mozem zadusit
v narkoze, potom som si lahla, pichli mi ihlu a narkozu a uz som sa prebudila len na izbe. Po chvili prisiel aj
tatinko, to uz sme plakali spolu a to sme ani netusili, ze nas to caka znova, len to bude este viac boliet. Bol to
obycajny mäsiar a hlupak, ktory nevie, co ma robit a pravdepodobne si pomylil povolanie. Poobede som sa dozvedela,
ze priebeh bol komplikovany a rano mi povedia viac. Plakali sme este viac a viac. Rano po dvojhodinovom spanku som
isla opät na sono, kde bol uz dobry pan lekar a oznamil mi krutu pravdu, ale bol aspon milucky a s laskavym pristupom
mi vysvetlil, o co ide a ako to vlastne v takychto pripadoch chodi dalej. Dodal mi vela sily a odvahy bojovat dalej.
Na obed mi zobrali krv a povedali mi, ze musim cakat do druheho dna na dalsi zakrok. Konecne som sa napapala a
tatik mi priniesol cokoladky a vodicku. Vecer sme isli buvkat zase s placom. Zobudili ma o pol piatej a zobrali mi
krv. O deviatej ma prisiel zobrat primar na sono, kde bol zas iny lekar a opät zistil a potvrdil, ze mi musia urobit
zakrok nanovo. Na obednej velkej vizite mi primar potvrdil a vysvetlil, co ma caka. Bola som znicena a stale plakala
aj s tatinkom. Tesila ma iba veta, ze uz ma nebude robit ten neschopny mäsiar, ale lekar, ktory mi robil aj sono...
29.juna o 12.00 si pre mna prisla sestricka a okolo pol druhej som sa opät zobudila na izbe. V ruke som mala ihlu,
prisla sestricka pichala mi dve ijekcie, zmerala teplotu a tlak a povedala, ze rano ma uz pustia domov. Vecer som
dostala dalsiu injekciu a hned som aj zaspala. Rano o piatej som dostala lieky do zily. Bolo 30.juna a o 9.20 som
dostala este jednu ijekciu a lekar ma konecne pustil domov. Bola to neuveritelna ulava, ked ma prisiel tatik zobrat
na izbu. Doniesol mi dzusik a cokoladky a isli sme. Aj ked uplakami a uboleni, ale konecne domkov. Cely ten strasny
pobyt v nemocnici mi aspon trosku ulahcovala teta, ktora so mnou lezala na izbe, bola neskutocne mila a laskava,
hoci aj ona mala velke trapenie aj ked ine ako my...
Dnes je 7.7.2007 a ja uz tolko neplacem ani tatinko. Uz vieme, ze si nesim malickym anjelikom a ochranujes nas tam
odtial zhora, z tvojho oblacika, kde si aj s dalsimi anjelikmi - detickami ako si ty.
"Sofinka, prajeme Ti vela stastia a nikdy na Teba nezabudneme. Navzdy budes nasa malinka a prva princeznicka!!!..., lubime ¨a!" maminka a tatinko.
Dnes uz viem, ze sa s tym musime zmierit, ale nie tak, ze zabudneme, ale len sa s tym naucime zit.
pa - pa anjelik, streneme sa tam hore....
|