« Spomienka na Veroniku a Gabiku
	Milí rodičia anjelikov, Aj nás postretol podobný osud. S manželom sme spolu 10 rokov. Mala som 19 rokov, keď sme začali plánovať dieťatko. Chceli sme mať veľkú rodinu, veď mám sama päť súrodencov. Som nepočujúca, ale hovoriaca mamička. Mať deti nebolo ľahké, počas prvých 4 rokov manželstva som mala 3 potraty. Preto som striedala lekárov a chcela pátrať po príčine. Zistili mi u endogrinológa veľmi nízku hladinu progesterónu, ktorá zodpovedá za otehotnenie a donosenie bábätka. Chodila som za lekárom do Bratislavy, ktorý mi chcel pomôcť aj psychicky. Povzbudzoval nás, aby sme verili. Pomáhal mi ako len vedel, no nakoniec na 4. výročie svadby nám Boh dal nezvyčajný darček, netušili sme ešte vtedy, že už čakáme bábätko. Lekár mi predpísal lieky na udržanie tehotenstva a spolu s nami sa tešil. Tehotenstvo bolo bezproblémové. Bol aj pri pôrode a narodil sa nám synček Jozef. Vedeli sme, že bude dobré preňho zaobstarať sestričku alebo bračeka. Keďže spomínaný lekár odišiel do zahraničia, našla som v blízkosti môjho bydliska dobrého gynekológa. Keď som prišla do druhého stavu, bol ochotný pre istotu predpísať liek na udržanie tehotenstva a tak nášmu ani nie dvojročnému Jojkovi pribudla sestrička Saška. Tehotenstvo bolo už rizikové, pre hroziaci predčasný pôrod som v Trenčíne preležala 3 týždne a potom sme boli u rodičov až do pôrodu. Potom o dva roky nám Boh požehnal dcérku Katku. Počas tehotenstva som prosila Boha, aby som sa neotvárala skoro ako pri Saške, modlitby boli vypočuté a ešte som Katku aj prenášala. Šťastne sme mali 3 deti s dvojročným odstupom, ďalšie sme už skôr neplánovali. Avšak ako sa ľudovo vraví - človek mieni, Pán Boh mení - znova som bola tehotná a čo nás veľmi prekvapilo - čakali sme dvojičky. Veľmi sme sa modlili za ich a aj moje zdravie. Nič mi nebolo, ani som nezvracala, dobre som sa cítila a opäť som užívala lieky na udržanie. Až v druhej polovici tehotenstva všetko nabralo zlý spád..., na ultrazvuku sa lekárom v Trenčíne nepáčilo, že sú detičky moc maličké a ich veľkosť nezodpovedala týždňom tehotenstva. Jedno malo vtedy 400g a druhé 600g v 25.tt. Boli to jednovaječné dvojičky dievčatká a lekári nám hovorili, že placenta ich nevládze živiť. Poslali nás na Kramáre, kde jeden lekár tvrdil, že to nevadí, lebo aj ja som mala nižšiu pôrodnú hmotnosť 2200g a manžel 2700g. Hovoril, že stačí chodiť na rizikovú ambulanciu do Trenčína. Keď som tam prišla na kontrolu, už som bola otvorená a poslali ma ležať do nemocnice. Podávali mi infúzie, magnézium a neustále kontrolovali stav dvojičiek. Rástli, ale boli stále moc maličké, hmotnostný rozdiel dvojičiek narastal. Lekári počítali už so všetkým, že už skoro porodím..., a aby jedno dievčatko, ktoré malo nižšiu hmotnosť prežilo, kontrolovali už skoro každý druhý deň prietoky. Až prišiel osudný štvrtok 29. november 2007, to som bola už v 34.tt. Išla som na prietoky a u menšieho dvojčaťa nefungovali dobre prietoky, preto sa rozhodli ukončiť tehotenstvo cisárskym rezom. Narodili sa nám dievčatká Veronika 1400g a Gabriela 900g. Hneď boli v inkubátore. Veronika nemohla dýchať, bola napojená na kyslík, ale Gabika sama dýchala. Veľké bolesti som mala po pôrode, radšej by som bola rodila spontánne. Rozmýšľala som, že by bolo dobré pre istotu dať dievčatká pokrstiť, na 3. deň som o to chcela požiadať..., ale stalo sa..., na druhú noc z piatka na sobotu prišla za mnou primárka novorodeneckej JIS mi oznámiť, že o 1:25 hodine nám Veronika zomrela. V hroznom šoku som doktorke povedala, prečo mi nepovedali skôr, že je to tak vážne, že som ju chcela dať pokrstiť. Upokojovala ma, že obidve dievčatká sú už pokrstené. Boh poslal sestričku, ktorá mala tú noc službu a keď videla, že je zle, pokrstila ich. A tak nám zostala medzi nami už len dcérka Gabika. Po prepustení z nemocnice som za ňou s manželom chodila a nosila odstrekované mliečko. Spoločne sme si ju nežne hladkávali a dúfali... Do 2 týždňov života všetko vyzeralo dobre, až nakoniec lekári zistili vrodenú srdcovú vadu, ktorá sa nedala operovať, lebo bola moc maličká. Musela by mať aspoň polroka a najmenej 3kg. Dôsledkom toho bolo, že sa zväčšovala pečeň a pre nedostatočnú činnosť obličiek mala vodu v telíčku. Dávali jej lieky na srdiečko, na odvodnenie..., neskôr mala problémy aj s hlavičkou. Gabika bojovala 5 týždňov, až jej v piatok 4. januára 2008 o 3:40 hodine zlyhalo srdiečko. A aj ona odišla k Bohu ako anjelik. Máme anjelikov v nebi, ktorí sa modlia za nás. ~ dcérka Gabika ~ Dúfali sme v zázrak, ale Božia vôľa bola iná.
	« Spomienka na Veroniku a Gabiku