« Spomienka na Vlastíka
	Príbeh maličkého chlapčeka Za svoj kratučký život tri pozemské domovy som mal. Len v nebesiach som pokoj našiel, a tak som sa ich vzdal. Tým prvým bolo mamine bruško, hlas jej sladký počulo moje uško, jej dotyk ako uspávanka znel a tak som spinkať sladučko smel. Počul som ju, cítil som, no príliš skoro sa rozhodol, že vidieť tvár jej chcem. Že nie je správny čas, že maličký som a musím ešte rásť, som ale nevedel. Druhým domovom sa nemocnica stala a moja mama strach o mňa mala. Chodila za mnou kedy len mohla, jej nádej znovu sa pohla, keď uchopil som jej prst a otvoril svoje očká. Hladila moje ruky, telo i hlavičku, však musel som navždy opustiť mamičku. Dva týždne som sa o život bil, no Boh nechcel, aby som s Vami žil. I ocko často chodieval ku mne, hovoril s láskou slovíčka vľúdne, chlapskou rukou sa ma dotýkal, i on ma veľmi miloval. Sestrička moja vždy vravela, že pekný som a na mňa sa veľmi tešila. Keď ju však mama na hruď pritisla a správu smutnú cez slzy pošepla, že desať rokov čakania je preč, akoby srdcom prešiel meč. Tretím domovom pre malé telo hrobček a na ňom moje meno, vo váze belie sa kytica ruží a nikto nevie, nik netuší, aká veľká to bolesť mamičku ťaží, i keď sa ďalej žiť s úsmevom snaží. Neplač mama, nesmúť ocko, utešte moju sestričku. Vedzte, že dobre sa mám, nič nebolí, z maličkých detí anjeli stali sa v nebíčku.
« Spomienka na Vlastíka