« Spomienka na Vlastíka
  

Príbeh maličkého chlapčeka

Za svoj kratučký život
tri pozemské domovy som mal.
Len v nebesiach som pokoj našiel,
a tak som sa ich vzdal.
Tým prvým bolo mamine bruško,
hlas jej sladký počulo moje uško,
jej dotyk ako uspávanka znel
a tak som spinkať sladučko smel.
Počul som ju, cítil som,
no príliš skoro sa rozhodol,
že vidieť tvár jej chcem.
Že nie je správny čas,
že maličký som a musím ešte rásť,
som ale nevedel.
Druhým domovom sa nemocnica stala
a moja mama strach o mňa mala.
Chodila za mnou kedy len mohla,
jej nádej znovu sa pohla,
keď uchopil som jej prst a
otvoril svoje očká.
Hladila moje ruky, telo i hlavičku,
však musel som navždy opustiť mamičku.
Dva týždne som sa o život bil,
no Boh nechcel, aby som s Vami žil.
I ocko často chodieval ku mne,
hovoril s láskou slovíčka vľúdne,
chlapskou rukou sa ma dotýkal,
i on ma veľmi miloval.
Sestrička moja vždy vravela,
že pekný som a na mňa sa veľmi tešila.
Keď ju však mama na hruď pritisla
a správu smutnú cez slzy pošepla,
že desať rokov čakania je preč,
akoby srdcom prešiel meč.
Tretím domovom pre malé telo
hrobček a na ňom moje meno,
vo váze belie sa kytica ruží
a nikto nevie, nik netuší,
aká veľká to bolesť mamičku ťaží,
i keď sa ďalej žiť s úsmevom snaží.
Neplač mama, nesmúť ocko,
utešte moju sestričku.
Vedzte, že dobre sa mám, nič nebolí,
z maličkých detí anjeli
stali sa v nebíčku.



« Spomienka na Vlastíka