|
Titel : RE: sos
|
Autor: mirka
()
Datum: 12.02.2011 09:28:21
Radka, tieto pocity má každá z nás. Mne, keď oznámili,že Terezka umrela, tak som reagovala vetou: "Tak ani ja nechcem žiť." Nepamätám si to, vravel mi to manžel, rodičia boli zúfalí...aj teraz mi táto možnosť nie raz napadne...a niekedy nepomáha ani fakt, že tu je môj syn. Snažím sa myslieť na to, akú bolesť by som im spôsobila...ale v tej chvíli mi napadne aj to, aké kruté je žiť s tou bolesťou a že ako dlho musím ešte čakať, aby som bola s malou....niekto sa tej možnosti vzdá...nerozumiem tomu...viem, že mnohé za to nemôžu, ale mnohé áno...čo by sme my za to dali...Radka, nedokážem si to vysvetliť, sú dni, ktoré sú hrozné, ale aj v každom jednom dni je niečo, čo ma rozplače, každý jeden deň je boj s touto bolesťou...dnes má syn karneval, hneď ráno som sa rozplakala, že Terezke na karneval nikdy nepôjdem, nikdy jej nebudem chystať kostým, vymýšľať líčenie, nikdy...mám strach ísť do KD plného ľudí, ktorí vedia a aj tých, ktorí nie...bojím sa pohľadu na tie detičky, bojím sa, že to nezvládnem...a viem, že bez sĺz to nepôjde...najhoršie je, že musíme žiť s vedomím, že to takto bude už asi stále...a vtedy sa pýtam PREČO?...Radka, dúfam, že Ti bude skoro aspoň o trošku lepšie, drž sa. Objímam a bozkávam Ťa a tiež našich anjelikov...Terinka, veľmi mi chýbaš...
|
|
|
