Uvítanie
Slovo na úvod
Diskusné fórum
  » o anjelikoch
  » o všeličom
Poradenské fórum
Naše anjeliky
Skúsenosti a príbehy
Môj príbeh
Odborné názvy
Ako pomôcť?
Okno poznania
Nebeská záhrada
Naše detičky
  » diskusné fórum
  » poradenské fórum
Básne
Literatúra
Poslali ste nám
články z tlače
Zaujímavé stránky
Finančný príspevok
     
 
 

  Diskusné fórum o anjelikoch je venované našim zosnulým deťom - našim anjelikom a ich rodičom,
či všetkým milým ľuďom, ktorí sa chcú podeliť o svoju neľahkú životnú skúsenosť straty dieťatka.
.. Podelená bolesť je polovičnou bolesťou ..                              


    |     Nový príspevok    |     Prehľad    |     Hľadať    |        

  Titel  Autor  Datum 
 Poslední rozloučení
 Eva L.   10.06.2003   17:17:08 
 O posledním rozloučení, o lidech okolo a tak v?bec
 Eva M.   20.06.2003   00:45:00 
 RE: Je dôležité sa rozlúčiť
 Denisa   22.06.2003   17:19:48 

  Titel : RE: Je dôležité sa rozlúčiť
Autor: Denisa  ()     Datum:  22.06.2003 17:19:48

Milá Evka
Znovu Ti musím napísať ako veľmi je mi ľúto toho, že si stratila svoje milované detičky, ale aj toho, čo si musela po synčekovej smrti v nemocnici prežiť. O tom aké ťažké je znášať smrť vlastného dieťatka, sa nebudem rozpisovať, vedia si to predstaviť i tí čo nezažili, nie to ešte ten, čo cez to hrozné, musel sám prejsť.
Podľa mojej osobnej skúsenosti môžem vypovedať, že nespoznať si (alebo lepšie nemôcť si spoznať) vlastné dieťatko je obrazne povedané ako "dať zlatú korunu" na vrch svojho nešťastia. Už viac krát som na týchto stránkach apelovala i na zdravotný personál, aby nezatvárali oči pred skutočnosťou a matkám neodoberali možnosť spoznať svoje dieťa. Pretože to pokladám za to najdôležitejšie, čo musí matka zažiť (alebo doslova prekonať**), aby do budúcna bola na tom psychicky lepšie a nie horšie a horšie. Spomienky človeka veľmi rýchlo doženú a boľavé spomienky sa nás nevedia zbaviť, najmä vtedy keď sa aj fyzicky citíme na dne. A tak sa najmä žena dokáže trápiť myšlienkami, že si nespoznala svoje dieťa až do zbláznenia.
Veľmi je to najmä ťažké vtedy, keď u ženy nie je možné mať ďalšie dieťatko, keď matka nemôže držať v náručí svoje vytúžené zlatíčko, v ktorom už vždy bude nachádzať podobu svojho strateného dieťatka. A to to prežívaš i ty Evka, nemáš nič, čo by Ti mohlo byť oporou v Tvojich ťažkých dňoch, keď sa človek cíti mizerne a stále myslí len na svoje bábätko, ktorému by si tak nesmierne veľa lásky chcela darovať.
Je mi to tak strašne ľúto, pretože čas už prinavrátiť nemôžem, žiaľ nemôžem Ti darovať, tú možnosť držať si v náručí aspoň kratučký čas Tvojho anjelička. Ach veľmi dobre sa viem vcítiť, ako by Ti to v tejto chvíli pomohlo.
Keď som si ja po prvý krát (vďaka jednej milej zdravot. sestre) mohla držať Vivien v náručí, bolo to tak bolestivé, ale aj preveľmi krásne zároveň. Konečne som mala možnosť vidieť ten úžasný zázrak, ktorý tak usilovne v mojom brušku šantil celých 9 mesiacov, konečne som si ju mohla poláskať.
Tí ktorí neprežili, si možno teraz myslíte, že to muselo byť hrozné, držať v náručí m?tve miminko. Áno nebolo v tom toľko šťastia ako keď dostanete po pôrode krásne živé bábätko, ale bolo v tom toľko nesmiernej lásky a tak neuveriteľne silné puto medzi mnou a Vivien, ktoré sa nedá slovami opísať. Ak by mi toto nebolo umožnené, nikdy by som nebola schopná takto otvorene o mojej bolesti rozprávať, nikdy by som moju bolesť a celú tú psychickú traumu nemohla dobre prepracovať. Tak prepracovať, aby som keď niekomu rozprávam o mojej dcérke mala nielen smútok a neoblobnú úzkosť, ale i radosť a pýchu v srdiečku, keď si spomeniem na jej nožtek, ústočka, ručinky ach celé to jej nádherné telíčko, na ktoré som bola i cez všetku tu tragédiu skutočne pyšná ako každá matka na svoje dieťa.

Preto veľmi s Tebou viem súcitiť Evka, viem, čo Ti bolo odobrané ? nemohla si spoznať toho človeka, čo Ti bol a ešte stále je, tá najcennejšia bytosť sveta - Tvoje dieťa. Strašne a to musí bolieť.... Prosím a, napriek všetkému sa nevzdávaj žiť ďalej, z celého srdca Ti želám, aby si raz mohla držať v náručí svoje miminko, ešte nič nie je stratené, nádej umiera posledná.....
Všetko šťastie sveta Ti želá
Denisa


** Zámerne som napísala prekonať, pretože sa často stáva (i u mňa hral strach veľkú rolu), že matky nenachádzajú silu, majú nesmierny strach svoje m?tve dieťatko vidieť. Tento strach spočíva näjma z obáv, že dieťatko môže byť nejak poznačené a nechcú si v sebe uchovať takú spomienku, no opak je pravdou; akékoľvek by bolo Vaše dieťatko, budete ho ľúbiť a tešiť sa z neho. Taktiež veľkú rolu hrá strach na pomyslenie zo smrti ako takej. Vtedy je veľmi dôležité, aby maminka mala pri sebe ľudí, ktorí ju môžu podporiť a dodať jej chýbajúcej energie a odvahy vľúdnym slovom.
Taktiež chcem znovu poprosiť zdravotný personál o trpezlivosť, aby matke nechali čas na rozhodnutie, poprípade urobili pár fotografií dieťatka.
A tiež preveľkú rolu hrá a nesmiernou pomocou pre budúci život rodičov (matky) je sama o sebe rozlúčka so svojim dieťatkom.

  Odpovedať na príspevok
 Vaše meno:
 E-mail:
 Názov príspevku: