|
Titel : RE: je mi těžko a nevím kudy dál
|
Autor: ?ubka
()
Datum: 19.06.2004 18:38:19
Milá Silvia, keď som čakala prvého synčeka, všetko bolo v poriadku a ja som si myslela, že je to normálne a že to tak má byť. Potom som otehotnela, keď mal malý 2 roky, ale v 3. mesiaci som začala špiniť. Myslela som si, že by som to neprežila, keby som potratila. Našťastie to spôsoboval hematóm, ktorý sa časom stratil a už som dlho nemala problémy. Zrazu v 32. týždni zistili, že čakám vážne postihnuté dieťatko. V 34. týždni zomrelo a ja som ho musela m?tve porodiť. Vtedy som sa trpko usmiala nad svojimi dávnymi pocitmi, že by som neprežila potrat...
Potom som potratila ďalšie dieťatko a až posledné sa mi narodilo zasa zdravé, akurát po nejakých tehotenských komplikáciach. Veľa času som strávila v nemocnici, kde som stretla veľa žien, ktoré išli na potrat. Viedli frajerské reči napr. o tom, nech sa toho "kliešťa" čo najrýchlejšie zbavia. Zle sa mi to počúvalo a myslela som na tie úbohé detičky, ktoré zavrhovali vlastné mamy.
Milá Silvika, pri tom všetkom, čo prežívaš, sa mi zdá krásne z pohľadu dieťatka, že si ho veľmi chcela a že za ním smútiš. Keby som mala na svete stráviť len pár okamihov v maminom brušku, chcela by som odumrieť takej mame, ako si ty.
Nevieme, prečo žije niekto kratučko a niekto dlho, ale možno sa naším drobčekom stalo najlepšie, čo sa mohlo stať a z nebíčka pre nás vyprosujú požehnania a my to všetko pochopíme, až keď sami zomrieme.
|
|
|
Milí návštevníci, ako už väčšina z Vás vie, ikonka - naše detičky - je venovaná všetkým rodičom,
ktorí majú za sebou trpkú skúsenosť straty dieťatka, no nestratili odvahu žiť ďalej.
Fotografie detičiek sú svedectvom toho, že i po ťažkých životných skúsenostiach, už
v mnohých rodinách zasvietilo slniečko nádeje a šťastia v podobe krásnych detičiek.
