Uvítanie
Slovo na úvod
Diskusné fórum
  » o anjelikoch
  » o všeličom
Poradenské fórum
Naše anjeliky
Skúsenosti a príbehy
Môj príbeh
Odborné názvy
Ako pomôcť?
Okno poznania
Nebeská záhrada
Naše detičky
  » diskusné fórum
  » poradenské fórum
Básne
Literatúra
Poslali ste nám
články z tlače
Zaujímavé stránky
Finančný príspevok
     
 
 

  Milí návštevníci, ako už väčšina z Vás vie, ikonka - naše detičky - je venovaná všetkým rodičom, ktorí majú za sebou trpkú skúsenosť straty dieťatka, no nestratili odvahu žiť ďalej. Fotografie detičiek sú svedectvom toho, že i po ťažkých životných skúsenostiach, už v mnohých rodinách zasvietilo slniečko nádeje a šťastia v podobe krásnych detičiek.
Avšak životný úsek rodičov počas snaženia sa o ďalšie dieťatko alebo počas očakávania jeho príchodu na svet, je častokrát veľmi ťážké obdobie plné neistoty a obáv.

Preto by som chcela venovať toto fórum všetkým rodičom, ktorí majú svojich anjeličkov v nebíčku a chcú mať ďalšie miminko. Je venované rodičom - mamičkám, ktoré túžobne očakávajú svoje bábätko a chceli by prispieť do diskusie ako to prežívajú, aké sú ich každodenné radosti, či starosti.

Taktiež chcem fórum venovať všetkým, ktorí nám môžu napísať ako im život plynie ďalej, ako sa vyrovnali a popasovali so svojím životným úderom po strate dieťatka.

Toto diskusné fórum by som jednoducho chcela nazvať a život ide ďalej ....
 


    |     Nový príspevok    |     Prehľad    |     Hľadať    |        

  Titel  Autor  Datum 
 Dvojicky
 Timea   20.11.2003   01:22:38 
 RE: Dvojicky
 Evka   25.02.2004   18:26:40 
 RE: Dvojicky
 Martina   01.12.2003   10:37:37 

  Titel : Dvojicky
Autor: Timea  ()     Datum:  20.11.2003 01:22:38

Zijem s manzelom 13 rokov v New Yorku, USA, obaja sme Slovaci. V den 10 septembra 2001 prisli na mna tlaky a potratila som v 22 tyzdni (6 mesiac) dvojicky - jednovajecne, chlapcov boli by sa volali Uli a Rudy. (Ulrich a Rudolf).
Na Druhy den ked ma prepustili z nemocnice spadli dvojicky v New Yorku-WTC a Pentagon bol narazeny. Bola som nadopovana liekmi a spuchnuta od revu. Cumela som do telky.
Bolo mi jedno co sa robi a nadavala som ze cert mi bol dlzny byt v USA a vsetko sa mi ruti na hlavu. Dlho som sa nevedela vyrovnat zo stratou. Rozhodla som sa nevidiet dvojicky, videla som ich pri porode. Prve vyslo zive, zilo 5 minut, druhe uz bolo mrtve. Videla som ich jemnu pokozku a pocula jemny hlasok prveho. Je mi z toho este stale zle ked si na to spomeniem. Bodaj by mi niekto bol vtedy povedal, ze na uzaver tejto tragedie je dobre vidiet a "rozlucit" sa s nimi. Ja si ich pamatam ako zahmlene male ratolesti, spomeniem si na hlasok a ak boli rovnake palti to pre obe. Pisem zaslzavena lebo mi je tazko o tom pisat. Myslim na ne kazdy den, mam 5 mesacneho synceka ktory je podla mojho manzela presne taky ako tie nase dvojicky. Dufam, ze sa mi casom ulavi a verim ze moje emocie ostanu zdrave. I ked citam ako som sa mala s nimi rozlucit ze sa spravne nerozhodla. Nechecla som mat ich obraz v hlave, teraz ma to trapi ale drzim sa porekadla "Cas vsetko vylieci." Pisem jak tatar prepacte...

  Odpovedať na príspevok
 Vaše meno:
 E-mail:
 Názov príspevku: