|
Titel : Zivot je kruty
|
Autor: A.K.
()
Datum: 23.01.2006 17:12:14
ahojte vsetci, ked tu tak sedim a citam si vsetky tieto smutne pribehy, slzy mi stekaju po tvari a snazim sa vzit do koze ake to je splodit dietatko, maleho anjelika s milovanym clovekom ...ja to uz nezazijem, lebo moja najvacsia laska Petko navzdy odisiel a je z neho jeden krasny velky anjelik s blondavymi vlaskami a modrymi ockami ale ma tam aj svojho maleho drobceka- synovca ci neterku...
vsetko sa to zacalo v lete t. r., ked mi brat oznamil, ze jeho priatelka je tehotna, bola som nesmierne stastna, ze budem tetou a cela rodina sa bude radovat z toho malinkeho drobceka.urcite by to tak bolo, bol by zahrnuty laskou, a urcite by mu nikdy nic nechyalo...ale jeho matka sa rozhodla inak, aj napriek tomu, ze sme sa ju snazili prehovorit zo vssetkych nasich moznych sil.nepodarilo sa to, co nam vsetkym je dodnes luto, a uz aj ona ma na to iny nazor.akonahle vysla z tej vrazdiacej miestnosti, vsetko sa jej zrutilo, lutovala a bratovi len napisala: "citim, ako nado mnou rastu kvety..."je to hrozne, ale verim, ze tento nas maly anjelik nas vsetkych pozoruje a je v nebicku stastny, ved uz tam ma aj mozno buduceho uja...to je prave to, z coho sa chcem vyrozpravat a zdoverit vam vsetkym, lebo bolest, ktoru prezivam je neznesitelna...dlhe roky som bola zalubena do svojej velkej lasky, svojho Petka, ktoreho lubim a budem lubit navzdy...az po ceste plnej trapenia a placu z platonickej lasky sa stala skutocna laska, ktora moze siahat az za hrob.tak to aj je.chodim este do skoly, kde som na internate, a po dnoch, kedy som bola stastna, ze som s nim a mame sa radi, ked to kazdy kto bol v nasej blizkosti vycitil, ako strasne sa lubime, mi zazvonil telefon a prave som sa dozvedela, ze Petko mal nehodu a je to vazne...este aj s tym, ze do nemocnice sa dostal az o den neskor, co bolo to najhorsie.nedokazala som sa sustredit absolutne na nic, aj ked sa ma snazili upokojovat a podporovat. najprv som myslela negativne a postupne sa to nejako zlepsovalo a ja som verila, ze to bude dobre...ale na 24 den v nemocnici moj 24chlapcek odisiel navzdy a mna tu nechal samu... nedokazem sa s tym dodnes zmierit, a kazdy den sa citim horsie a horsie, vobec to nejde tak, ze casom sa vyliecia vsetky rany, kazdy den prosim Boha, aby si ma uz tiez zobral k sebe, kazdy vecer sa modlim s tym, ze budem Bohu vdacna ak sa uz rano nebudem musiet zobudit aby som mohla byt pri mojom Petinkovi...ale stale sa mi to neplni, stale tu zostavam sama, a citim neuveritelnu prazdnotu a tich...co vsetko by som dala za to,aby tu mohol opat byt so mnou, uz nemam sil ani dalej plakat, len tuzim zomriet..viem, ze to nie je dobre a stale ma pri zivote drzia moji najblizsi, za co velmi dakujem a velmi ich lubim,lenze moja laska k Petinkovi bola a je vacsia ako vsetko ostatne...ale teraz viem, ze uz su tam dvaja a budu na mna cakat...moji dvaja anjelikovia, moja laska a moj synovcek alebo neterka...ako mi je Petinko luto, ze si mi tu nenechal nasho spolocneho anjelika, ktory by rastol na takeho mocneho chlapca ako by bol jeho ocinko...s modrymi ockami a blondavymi vlaskami...stale ta Petinko lubim a velmi sa tesim na stretnutie s tebou, laska moja..
|
|
|
