|
Titel : RE: Anjelik LUKÁŠKO
|
Autor: Iveta
()
Datum: 22.06.2010 16:44:37
Milá Nelly,tvoje slová sú pekné a srdcervúce.Tiež mám dvoch anjelikov.Ide o to,že my,ktorí sme už stratili milované detičky sa pozeráme na okolie tak ináč,aspoň ja.Keď vidím ako niekto ziape a bije svoje deti a neváži si ich život a to čo má,tak mám chuť aj Bohu vykričať,prečo dopustil to ,čo dopustil.Veď my by sme sa ku deťom správali úplne ináč,s láskou,nehou....Ja som pomoc psychiatra odmietla,lebo som povedala,ak mi vráti on deti,tak pôjdem aj ku nemu.Plačem len si na maličkých pomyslím a čo by som urobila u psychiatra?Určite by som sa psychicky zrútila ako asi všetky mamičky s podobným osudom.Ja nechcem svoje city potláčať liekmi.To neznamená,že odsudzujem takých ludí,to nie,veď aj ja by som tam patrila.Je mi lúto,že sa Ti nedá chodiť k hrobčeku,ja tam chodím 2-krát za deň a niekedy sa tam zabudnem a zistím ,že už sa stmieva a musím ísť domov.Máš pravdu je to najsmutnejšie miesto pod slnkom,ale ja tam nachádzam akýsi klud,hlavne keď idem sama.Mám Ťa rada aj na dialku....Iveta.Držkaj sa
CHÝBATE MI ....MAMINA
Nelly napisal/a:
-------------------------------
Ivetka,neviem čo s tým smútkom, ani čo s tým pocitom viny robiť. Veľmi Ti rozumiem, prežívam to isté. Aj ja si pamätám posledný pohyb, posledné kopnutie a potom to strašné ticho, kedy zomrela nádej - a to ticho bez odpovede stále trvá, počujem ho ... Ja na rozdiel od iných maminiek nedokážem chodiť k tomu hrobčeku. Je to najsmutnejšie miesto na zemi - zvlášť odvtedy, čo k prvému pribudol druhý anjelik. Niekedy sa mi zdá, že to je len sen, že sa to nemohlo stať mne,... ale je to tvrdá skutočnosť. Napriek tomu si myslím, že to nie je naša vina. My sme to predsa nechceli a aj keď nás napadá tisíc dôvodov, ako sme to mohli ovplyvniť, alebo čo urobiť inak, nie sme pánmi nad životom našich detičiek. Nemôžme im vybrať ani farbu ich očí, ani dátum ich narodenia, ani to, kedy majú byť počaté. V nemocnici, keď som sa po potrate druhého anjelika zosypala som vyhľadala svojho známeho, aby mi dal niečo na ukľudnenie, je lekár - psychiater. Povedal mi vetu, ktorú som si zapamätala- Nejde o to, čo nám má život dať, ale o to, čo my máme dať životu. Chceli sme tak, ako iné mamy dať život svojim detičkám, tešili sme sa na ne, ale nepodarilo sa. Zostali nám rany na duši, ale život sa nezastavil, ide ďalej, niekedy krutý,tvrdý,ale jedinečný a aj nádherný, náš život, ktorý sa nezopakuje. Neviem čo urobím so svojou bolesťou a smútkom, výčitkami, ktoré ma kvária, či už sú namieste, alebo nie, ale dnes - som rozhodnutá popasovať sa s tým všetkým. Večer, keď budem priať dobrú noc svojim drahým, chcem si povedať, že to nebolo ľahké, ale bol to deň, keď sa mi podarilo aj žiť pre tých, čo ma potrebujú, prežiť naplno ďalší deň môjho života. Nie vždy sa mi to podarí, viem... sú dni keď je bolesť silnejšia ako čokoľvek iné, ale Ivetka, prajem sebe aj Tebe len to, aby sme našli Silu a Nádej, ktorá nás povedie ďalej...
|
|
|
