|
Titel : RE: O čom sú stránky Anjeliky
|
Autor: Denisa
()
Datum: 06.09.2002 23:55:00
Milý Rasťo
Bolo zaujimavé prečítať si Vašu predstavu o smrti, o dianí po nej, o znovunarodení a podobne. Vedome som napísala predstavu, pretože nik z nás nám ešte "nedokázal" podať vysvetlenie, čo nás vlastne POTOM čaká?. Jednou z možností je vysvetliť si smrť v podobe ako ste ju sám opísal, no je ešte tisícky iných verzií, o ktorých je človek presvedčený, že sú tými pravými. Avšak žiaden z nás nemôže niečo podobné tvrdiť s istotou, i keď som z Vášho príspevku vycítila ako veríte v tú "Vašu pravdu".
Smrť dieťaťa je pre mnohých niečím nepochopiteľným, pretože práve deti sú predsa predurčené na život, sú našou budúcnosťou. Preto práve ich smrť je tak bolestivá.
No nechcem sa tu vyjadrovať o mojich predstavách ako to vyzerá tam "na druhom svete" a to nie je ani cieľom týchto stránok.
- Stránky Anjeliky nie sú o duchoch alebo o bytostiach, ktoré sa z nás dajme tomu stanú po smrti.
Tieto stránky sú o ľudoch ? našich deťoch, ktoré tu na tejto zemi žili, boli vedome medzi nami a ktoré nás žiaľ opustili (jedno v akom veku).
Stránky Anjeliky sú tu na to, aby si rodičia mohli tieto deti pripomenúť a vzdať im svoju úctu, či pamiatku alebo nazvyme to aspoň malú spomienku. Pretože boli a navždy zostanú časťou nášho života.
- Stránky Anjeliky sú tu pre rodičov, ktorí museli prežiť (je absolútne jedno z akého "dôvodu, či viny?", ak ten dôvod tu vôbec je....) bolesť, straty niekoho - kto je pre rodiča tým najcennejším, čo mal. Sú vytvorené nato, aby si práve títo rodičia našli skupinu ľudí, u ktorých majú istotu, že sú konečne pochopení, že konečne môžu alebo je im dovolené otvorene myslieť a rozprávať o svojom dieťati. Sú tu pre rodičov, ktorí veľmi dobre vedia, o čom tu teraz píšem, ktorí cítia ten pocit bezmocnosti, aký sprevádza rodiča, keď stratí svoju budúcnosť....
Viem aké je ťažké hovoriť v našej spoločnosti práve o smrti dieťaťa, i najmä z toho ohľadu, že je často rodič nie akceptovaný v tom, že žiali za svojím ešte vlastne napríklad nenarodeným dieťaťom - veď ho ešte predsa nik nevidel, nik nepoznal ? ale kto pomyslí na tú matku, ktorá bola s tým dieťaťom spojená deň a noc, kto pomoslí na jej obrovský žiaľ stratiť svojho potomka, stratiť svoju časť.... Zväčša len ten môže dokonale pochopiť bolesť toho druhého, kto sám zažil.
Viem, že žiaden rodič nezabudne na svoje dieťa. Mnohí si "nosia" tieto detičky vo svojich srdciach. No mnohých z nás naučila alebo dovolím si povedať i donútila naša spoločnosť, potlačiť tieto spomienky do úzadia a boli sme naučený, že zabudnúť je najlepším liekom na tieto rany.
No to je len sebaklam, pretože zabudnúť nezabudne človek nikdy, akokoľvek by sa snažil a žiaľ vždy nás trpká spomienka doženie.
čo sa však môžme naučiť je akceptovať a prepracovať svoj smútok. Títo rodičia sú srdečne vitaní na stránkach Anjeliky, majú konečne miesto, kde môžu otvorene rozprávať o svojich pocitoch, vymieňať si názory....
Pretože narozdiel od našich detí, my sme zostali ŽI? na tejto zemi, my musíme ísť ďalej (a ten kto stratil dieťa, vie, s akou strašnou bolesťou, musí ísť ďalej).
Práve tieto stránky, ak chceme, nám môžu pomôcť alebo lepšie povedané, my si máme navzájom možnosť pomôcť, ísť ďalej životom tak, aby sme s touto stratou boli aspoň vysporiadaný, aby sme ju dokázali akceptovať, aby sme dokázali konečne otvorene diskutovať a neumárali sa tými osamelo preplakanými nocami za naším milovaným človekom, ktorý tu s nami kedysi bol, ale už žiaľ nie je.......
So srdečným pozdravom pre všetkých
Denisa
P. S. Ešte môj čisto osobný názor k Vášmu príspevku, ja si nemyslím, že sa človek narodí iba z viny alebo len preto, že musí za niečo pikať.
|
|
|
