| |
 |
 |
|
| |
Interview s Denisou, autorkou portálu Anjeliky - jún 2012
originál odpovede pre redakciu - časopis Mamina
Ako a kedy ste stratila dieťa?
Po radostnom tehotenstve, ktoré priebehalo bez komplikácií, všetky absolvované kontroly boli
perfektným vzorom a potešením pre štatistické tabuľky školskej medicíny. Nás naša milovaná dcérka Vivien
opustila nečakene krátko pred pôrodom -
vnútromaternicové úmrtie dieťaťa v termíne pôrodu - lekársky výraz, ktorý nám zmenil naše životy...
Ako sa k Vám správal nemocničný personál?
Správanie personálu v nemocniciach je najmä o ľuďoch samotných. Kto žije úprimnou ľudskosťou a má srdce na správnom
mieste, jednoducho nedokáže druhému ublížiť. Žiaľ v nemocniciach mnohí vykonávajú svoje povolanie rutinne bez
rešpektu, bez úcty a bez lásky jeden k druhému, počnúc od lekárov, sestier, asistentiek...
Moje skúsenosti ako i výpovede ďalších osirotených rodičov sú často dramatické. Bezcitnosť, ktorá sa odohráva
v nemocniciach nemá neraz hraníc.
Nám bola v našom nešťastí naša šťastena naklonená a bezprostredne po pôrode našej dcérky Vivien nám bolo umožnené
prežiť pár životných chvíľ s dcérkou, a to len vďaka pôrodnej asistentke, ktorá mala srdce na správnom mieste.
Za toto šťastie (žiaľ nie samozrejmosť) som doteraz nesmierne vďačná.
Mnohí, ktorí neprežili možno nechápu hrôzu a závažnosť týchto mojich riadkov. Mnohým iným rodičom bolo spoznanie
vlastného dieťatka často nielenže neumožnené ale neraz zakázané, či odoprené.
Smieť spoznať vlastné dieťa by mala byť samozrejmosť, ktorá je hlavne o tej ľudskosti, no práve v nemocniciach
patrí prejav tejto ľudskosti ku výnimkám, čím sú na pozostalých spáchané ťažké duševné škody!
Moje okamihy šťastia, kedy mi bolo dovolené smieť mať dcérku v náručí boli jedinečné, pre ďalší život veľmi
dôležité a ničím nenahraditeľné. Neverím v náhody a teraz viem, že to bol jeden z najdôležitejšich okamihov,
ktorý mal vyšší zmysel. To naše šťastie v nešťastí, bol základový kameň, bez ktorého by som nebola schopná sa so
stratou dcérky vyrovnať a bez ktorého by som nikdy nebola schopná pomáhať iným rodičom s rovnakým osudom v ich
ťažkých životných chvíľach.
Trápili Vás nejaké výčitky?
Každú matku, rodičov, ktorých postihne strata dieťaťa, najmä v prvej smútiaciej fáze doženú výčitky. Otázky:
Prečo? Čo by bolo keby? atď. sú síce otázky opodstatnené, ale na realite nič pozitívne nezmenia,
ani nepomôžu práve naopak.
Aké boli reakcie Vášho blízkeho okolia?
S reakciou okolia je to opäť o ľudskosti a ešte sa tu otvára nová téma, ktorá mnohých ľudí dostáva do rozpakov a
je veľkým spoločenským tabu - je to téma smrti. Smrť je pre nás ľudí strašiakom, o ktorom sa radšej nehovorí.
Všetci akosi radšej utekáme od tejto témy, popritom úmrtie taktiež ako narodenie je niečím každodenným a prirodzeným.
Ako ste sa vyrovnala so stratou Vašej dcéry, dá sa vôbec vyrovnať so stratou dieťaťa?
I keď medzičasom sprevádzam už mnohých osirotených rodičov, ani ja nemám presný alebo vždy jeden a ten istý
recept na to ako sa vyrovnať so stratou dieťatka. Viem, že sa jedná o individuálny životný proces s rôznymi
zastávkami rôznej dĺžky, ktorý potrebuje veľa odvahy, veľa viery vo vlastné sily, ako i sebadôvery.
Je to proces i o sebaláske, sebaúcte, taktiež o úcte voči vlastnému darovanému životu.
Často sa stretávam v spoločnosti s tým, ako si ľudia, ktorí majú deti neuvedomujú, že deti je možné len sprevádzať
a nie ich vlastniť. Je nutné vytriezveť z pochabej myšlienky, že deti sú niečím, čo nám patrí. Už i to malé dieťatko
je absolútne plnohodnotná vlastná osobnosť, ktorá hoci vo svojich začiatkoch potrebuje pomoc a milujúcu oporu
svojich rodičov, ale vždy len na určitý čas, pokým nie je schopné a pripravené ísť svojou životnou cestou samé.
Preto sú bez zmyslu aj tie otázky, prečo deti umierajú. Dĺžka života človeka je nepodstatná, podstatné je len to,
čo v nás zanechal človek, ktorý nám skrížil cestu nášho osobného života, a čo sme my zanechali jemu.
Keď si tieto perleťové kamienky na spomínaných osobných zastávkach života nastýkame do jednej retiazky,
vtedy je možné sa so stratou dieťaťa alebo so stratou milovaného človeka vyrovnať tak, aby sme neprežívali,
ale žili plnohodnotne vlastný život.
Čo a kto Vám v ťažkom období pomohol?
Strata dcérky Vivien nebola len mojou stratou, i môj manžel trpel rovnako ako ja, bola to naša spoločná strata
našej milovanej dcéry. Navzájom sme si pomáhali a podporovali sa. Tento vzájomný pocit nebyť sám je nesmierne
cenný a je v ňom kus veľkej opory.
Taktiež som si veľmi cenila pocit spolupatričnosti mojej najbližsej rodiny, Vivien pre nich nebola len nejaká
tragická gravidita bez identity. Naopak od samého počiatku považovali i oni našu dcérku Vivien za člena rodiny.
Pocit tejto rodinnej spolupatričnosti mi dodal veľa blahodarnej sily.
Napriek týmto skvelým ľuďom som vedela, že je pre mňa potrebné ísť viac do hĺbky. So stratou vlastného dieťaťa som
sa musela popasovať napokon sama a hľadala rôzne možnosti aj na internete, žial v tom čase bez úspechu.
Napriek všetkému brala som môj osud ako osobnú výzvu a snažila sa nestratiť vieru, nevzdávala sa myšlienky,
že je možné i po ťažkej životnej rane opäť žiť šťastne.
Máte druhé dieťa a po akej dobe ste sa rozhodla mať ďalšie deti?
Sme veľmi vďační a šťastní rodičia, po piatich rokoch od straty Vivien sme boli obdarovaní našou druhorodenou
dcérkou Ameli. Milujeme obe naše dcérky.
Za to, že našu milovanú Ameli, naše slniečko môžme denno-denne sprevádzať jej životom, sme neopísateľne vďační.
Určitý časový odstup medzi graviditami mne osobne dal veľa. Bol to životný proces neľahký, no vo svojej hĺbke
nesmierne cenný. Mnohým rodičom je odporúčané mať čo najskôr ďalšie deti. Nie som zástanca tejto teórie.
Ďalšie deti v poradí nikdy nenahradia tie predošlé, je falošné v niečo podobné čo i len dúfať, každý sme jedinečný.
Tento fakt je veľmi dôležitý si uvedomiť. A preto by sa žiadne dieťa nemalo stať pre vlastných rodičov určitým
druhom terapie alebo liekom, či náplasťou na zmiernenie bolesti. Nepovažujem to za fér predovšetkým voči dieťaťu
samotnému. Každé dieťa, z ktorého sa napokon vyvinie dospelý človek, ktorý potrebuje zdravo a bez zábran raz
vyletieť z rodičovského hniezda, má právo na vlastnú individualitu a voľnosť.
Čo by ste chcela odkázať rovnako postihnutým rodičom?
Chcem, aby rodičia, ktorým zostala odrazu a často nečakane prázdna náruč, vedeli, že nie sú sami.
Je nás mnoho s podobným životným osudom a portál Anjeliky im podáva pomocnú ruku. Taktiež chcem rodičom zo srdca
zapriať a odkázať, aby sa nebáli svojho ďalšieho vlastného života i s tak ťažkou ranou v srdci.
Prečo ste sa rozhodla vytvoriť internetový portál a stretávate sa aj osobne s rodičmi?
Téma smrti je pre spoločnosť neraz nepríjemná, keď však niekoho odrazu osobne postihne strata blízkeho,
vtedy niet úteku, je potrebné tému prijať a zaoberať sa ňou.
Portál ANJELIKY som vytvorila pre ďalších rovnako osirotených rodičov, aby našli určitý ostrov pochopenia,
kde majú miesto pre svoju bolesť, strach, neistotu a všetky tie návalové ťažké citové rozpoloženia, ktoré im
uberajú na životnej sile.
Internet je dôležitá forma komunikácie dnešnej spoločnosti, preto som zvolila túto cestu. Nielen, že je možné
osloviť a pomáhať ľuďom celosvetovo, dlhoročnou prácou som zistila, že mnohí túto komunikáciu uprednostňujú viac
ako komunikovať s ľuďmi zoči-voči naživo. Téma straty dieťaťa je veľmi citlivá a potrebuje veľmi šetrné
zaobchádzanie a to na portály Anjeliky čitatelia môžu nájsť.
Cez portál Anjeliky som spoznala mnoho úžasne statočných ľudí a bola bútľavou vŕbou pre mnohé životné osudy.
Dokonca sme sa stali i šťastnými krstnými rodičmi jedného dievčatka, ktorého rodičia prežili podobnú stratu
dieťatka ako my.
I to ťažké čo človeka v živote neraz prekvapí úplne nepripraveného, dokáže človeka povzniesť do určitých vznešených
láskyplných sfér života. A ak je človek ešte aj otvorený voči novému, dokáže ho to neľahké priviesť na určitú
životnú cestu, ktorá je požehnaná a dôležitá nielen preňho samotného ale možno i pre iných...
|
|
© 2019 Anjeliky, AUTOR TEXTU: Denisa Trnková všetky práva vyhradené
Za stránky je zodpovedná Denisa Trnková,
e-mail
|
|
|
|