|
Titel : iniciativa
|
Autor: vesna
()
Datum: 21.01.2008 09:06:09
Dobry den vstekym smutiacim rodicom,
bohuzial, tak ako som raz uz pisala patrim medzi vas, lebo pred troma mesiacmi, uplne bezdovodne, necakane a nahle nas opustil nas takmer 10 mesacny syn a bez rozlucky so svojim dvojickovskym surodencom - sestrickou Marinkou sa rozhodol, ze navzdy odide.
O tom co prezivame, ako sa citime, myslim ze ani nemusim pisat, lebo cez to peklo denodenne prechadzate aj vy. Stale ale pritom uvazujem ako by sme si mohli pomoct. A tak ma nic ine nenapadlo, ako zalozit nejake obcianske zdruzenie, nejaku skupinu ludi, ktora si bude navzajom pomahat. Viem ake je to tazke stretavat sa s ludmi, ktori nepresli nase peklo, je tazke sa im zdoverit, lebo furt mame dojem, ze nam nerozumeju (a oni ani pri najlepsej voli nemozu, lebo tolko bolesti si malo kto vie co i len predstavit). Preto ma napadlo, ze by sme sa mozno mali stretnut aj osobne a vyuzit svoju bolestnu skusenost pre pomoc inym, lebo nas kazdym dnom pribuda stale viac.
Zatial len sondujem, ci by o taketo nieco vobec bol zaujem. Existuju 3 zakladne ciele, ktore by som chcela prostrednictvom tohto zdruzenia dosiahnut (samozrejme, ak mate dalsie, len to uvitam).
Prvym je pomoc rodicom, rodine a znamim, ktori presli cez nase peklo. Osobne som psychologom, ale nie klinickym, takze terapiu neviem ponuknut (mozno sa medzi nami aj tito odbornici najdu) a vidim, ze mame uplne rozne povolania, ktore by mohli byt napomocne. Ale naozaj mi neide o to zneuzivat niekoho, ani poskytovat terapie, odborne rady, ale umoznit nam, aby sme sa podelili o vlastne skusenosti, porozpravali o tom, co nam aspon na chvilu pomohlo, podrzali sa a tak.
Druhym cielom je vytiahnut rodicov z izolacie. Ak ma nieco vie nahnevat tak to je reakcia z okolia "neviem ako si to mohla prezit, ja by som sa zblaznila / umrela / rozviedla..." A vtedy dostanem vycitky svedomia (ktore ma aj tak trapia), ze co som za cloveka, matku ked som dokazala prezit smrt milovaneho syna a po tom vsetkom sa dokazem usmiat na dceru, chodit do prace a fungovat navonok normalne.
O rodicoch anielikov sa rozprava v mediach ako o senzacii bez toho, aby niekto bral ohlad na ich city (nastastie nam sa podarilo tomu vyhnut, lebo sme uvalili embargo na vsetky info.). Najblizsi sa im zacnu vyhybat (lebo nevedia ako sa maju k nim spravat, co im maju povedat, nechapu ich reakcie, nechce sa im pocuvat "furt to iste", alebo maju dojem, ze uz je nacase, aby sa z toho dostali...). Skratka ide mi o tom, aby sme verejnosti ukazali, ze rodicia, ktori maju anielikov nie su zrudy, neschopne postarat sa o svoje deti, nie su ani len lutovaniahodni chudacikovia, ktori maju prilakat pozornost divakov, citatelov... Sme ludia, ktorych stretlo to najvacsie nestastie, ake cloveka moze stretnut, ale bojujeme s tym denodenne.
A poslednym, tretim, cielom je vylepsit pristup v nemocniciach po smrti dietata. Neviem, ake ste vy mali zazitky, ale osobne to povazujem za vrchol amaterskeho pristupu, a to nemam na mysli ich vykon ako zdravotnikov. Nas Marko bol prevezeny na Kramare. 4 hodiny sme cakali na chodbe, pred vytahmi a pozerali na presklene dvere ARA, kde z jeho izby len vchadzali a vychadzali ludia. okolo nas pobehovali donre naladeni studenti (co im vobec nezazlievam) a ti dokonca mali v priamom prenose reakciu matky, ktorej oznamili umrtie dietata na tej istej chodbe, bez toho, aby nas aspon usadili a odviedli niekde kde by sme mali trochu sukromia (ucebna je totiz presklena a presne nalieha na tu chodbu). Za 4h za nami vysiel prednosta 3 krat, bez zasadnych informacii ("uvidime, uvidime, stav je vazny...", ale tam nebol ani naznak, ze by to neprezil, preto ta sprava, ze sa mozeme s nim rozlucit, predtym ako ho odpoja, prisla ako hrom a znehybnila ma). Samotny akt rozlucky sa dial za pritomnosti personalu, ktori upratoval (a tim aj jasne daval na javo, ze by sme sa mali poponahlat). Ked ho odpojili dovolili mi ho drzat este minutku na rukach ale s patricknym komentarom sestricky, ze mu nieco vyteka z ust (par kvapiek priezracnej tekutiny padlo na podlahu). Aj tu sme mali iba zopar minut. A potom nas dali von na tu slavnu chodbu. Ked sa mi podlomili kolena priniesla sestricka pohar vody a sedativa, opytala sa manzela, ktory cez slzy nevidel, ci sa o mna postara a zavreli sa otporne sklenene dvere navzdy. Nikoho nezaujimalo, ze sme tu autom, ze o par minut nasadneme a budeme ako casovana bomba (nesustredenost, uplakane oci, vycitky svedomia, otazky o zmysle zivota...) brazdit ulicami bratislavy. A co ked sa niekto na hlavnej krizovatke rozhodne, ze to uz nema zmysel a chce skoncit svoj zivot. Alebo v rozruseni prehliadne pesi prechod. To uz nikoho netrapilo. Viem, ze na kramaroch maju psychologov, psychiatrov, duchovnych... nikto sa ani neukazal a kdeze ponukol pomoc. Ale mozno by stacila prednostova kancelaria, do ktorej nas mohli na pol hodinu usadit, nech odpozoruju nase reakcie (infarkt, mrtvica...), nech nam povedia nejake ludske slovo... Je to nehumane a dehonestujuce, taketo spravy o?namovat na chodbe pred vytahmi s upratovacim strojom za chrbtom. Este raz zdoraznujem, ze verim, ze lekari a sestricky, pohotovost... urobili svoju zdravotnicku pracu profesionalne, odborne vo vztahu k nasmu syncekovi, ale nezvladli tu ludsku. Nastastie s manzelom mame pevny vztah, dokazali sme sa podrzat, ale ked si predstavim pari, ktore taketo stastie nemaju, alebo napr. matku, ktora docestovala bez manzela z odliahlej casti krajiny, len aby sa dopocula co je s jej dietatom. Aj ju vypustia na vlak samu domov s takouto hroznou spravou..?
Viem, ze vacsina z vas stratila svoje dietatko pocas tehotenstva, alebo tesne po porode, ale bohuzial aj ja mam hore dvoch nenarodenych anielikov a zivo si spominam na sposob, akym mi oznamili ich stratu (prvy: "no ale mamicka neplacte, ved budu dalsie"; druhy: "neviem preco sa to stalo, ved vacsina mojich pacientiek rodi ako hrusky, len vas zopar mi kazi priemer - nasledoval usmev"). Mozno mate lepsiu skusenost, ale ak nie napiste mi prosim, rada by som vedela, ci ja som len mala smolu, alebo je to celospolocensky jav.
Takze prepacte, ze som sa rozpisala, ale potrebovala som vam povedat svoje uvahy a myslienky. Ak mate zaujem prispiet, ak si myslite, ze je realne, aby sme si navzajom pomohli a aby sme trochu pritlacili aj na nasu spolocnost, tak mi prosim napiste. Viem, ze nemate vela sil, ale osobne by som sa citila lepsie, keby strata mojich anielikov mala nejaky zmysel aj na tomto svete.
S uctou
Vesna
|
|
|
