|
Titel : RE: mojmu slniecku...
|
Autor: zuzana+peto
()
Datum: 24.11.2010 10:46:12
Mila Janka mas pravdu, clovek ako keby prepol na nejakeho autopilota. Ja tiez, ked si na to spatne spomeniem, neviem ako som to dokazala prezit.Ja som tiez na pohrebe uz ani nevladala plakat. Vyplakala som sa v nemocnici. Ale potom neskor to cloveka dobehne.Moj manzel niesol Sofinku s truhlickou k hrobiku. Moja sestra so svagrinou vtedy uplne vyskali, nie plakali. Moj manzel ju niesol a ja som sa ho drzala. Este som ho upozornila ako typicka zena, aby daval pozor, aby nespadol. Ja som jej pohreb brala ako krst. Ako jej privitanie a zaroven rozlucku. Ja som sa nemohla dockat soboty v ten den bol pohreb, aby som ju mohla vidiet. Moju najvacsiu lasku zivota. Kazdy den ju prosim,aby sa vratila, aj ked viem, ze to nie je realne. Ja som malu pustila do nebicka asi dost skoro. Neviem, ci to trvalo mesiac, alebo dva.Len sa mi v noci zdalo a na to som sa aj prebudila,ze ju vidim na oblaciku, v pozadi krasna modra obloha a nejaky hlas babatka /bola to urcite ona/ mi hovoril, neboj sa ja sa mam dobre. Dovtedy som mala strach, co je s nou, aby jej niekto neublizil, bala som sa ju samu nechat na cintorine, najradsej by som bola pri nej aj spala, keby sa nahodou v noci prebudi....Ale odvtedy som citila , ze sa ma dobre, ze odisla do nebicka. Snazila som sa plakat, co najmenej, lebo manzel ma vzdy hresil, ze ona to vidi a citi, ze som smutna a ze sa trapim a potom je smutna aj ona a nemoze odist.Asi vtedy som ju pustila.
Mna to tiez velmi posilnilo. Nejake blbe veci, ktore ma predtym rozhadazali, tak som mnou ani nepohnu. Aj v robote beriem to tak, ze som spravila maximum a nerozmyslam nad tym, jednoducho ako to pride tak to ma byt. Dolezitejsie su ine veci.Veci, ktore my neovplyvnime, ale oni na nas budu vplyvat do konca zivota. POsielm silne objatia a bozteky nasim krasnym anjelickom. Zuzana
|
|
|
