|
Titel : RE: Anjelik LUKÁŠKO
|
Autor: Janka
()
Datum: 19.05.2010 08:39:13
Milá Ivetka, náš chrobáčik je na cintoríne už 3 roky. Ja som dopadla vtedy veľmi zle, mala som problémy so srdcom. Prvý týždeň po prepustení z nemocnice a po pohrebe zostal doma so mnou manžel. Keď prvýkrát odchádzal do práce po tejto dovolenke, ešte na dverách ma veľmi prosil len, aby som nešla na cintorín, že mi to neurobí dobre. Ja som počkala, ako zatvorí dvere, obliekla sa, a už som tam bola. Keď som bola akože na materskej dovolenke, bola som na cintoríne aj 3xdenne, cintorín máme veľmi blízko. Veľmi, ale veľmi mi to pomáhalo, a tým, že som tam tak často chodila, som sa z toho dostala, až natoľko, že som po všetkých svatých prišla na cintorín, a pocítila som, že ho už musím prepustiť od seba. Prišla som k jeho hrobčeku, a povedala som mu, aby letel do nebíčka, aby sa o mňa nebál, že ja som už v poriadku. Ani by si neverila, aký kameň mi spadol zo srdca, cítila som sa taká voľná, ako ešte nikdy, bola som spokojná, že som svojho anjelika prepustila. A vtedy sa mi po zdravotnej stránke upravili všetky výsledky. Po troch rokoch márneho snaženia ešte máme stále prázdnu náruč, ale ja verím tomu, že sa to všetko na dobré obráti. V súčasnosti chodím na hrobček 3x týždenne, zapáliť sviečočku, máme cintorín naozaj veľmi ale veľmi blízko. Neviem si predstaviť napr. nedeľu, aby som nešla zapáliť sviečku, ale na cintoríne už neplačem, zapálim sviečku, obriadim hrobček, pomodlím sa a idem. Keď som mala to obdobie častého chodenia na cintorín, nikto z mojej rodiny ma neodcudzoval, naopak, mávala som časté návštevy všetkých mojích blízkych, ktorí šli na cintorín navštíviť aj nášho chrobáčika, a vtedy mi bolo veľmi dobre na duši, že na neho myslia a nezabúdajú, a tak je tomu doteraz. Držím ti palce, nič si nerob z ľudí, ktorí ťa odcudzujú kvoli návštevám cintorína, choď tam tak často, ako potrebuješ. Bozkávam.
|
|
|
