|
Titel : RE: Ondrikovi
|
Autor: Jana
()
Datum: 02.04.2010 17:42:18
Katka, tiez som si s manzelom presla svojimi etapami, on to nejak vydrzal so mnou, ja s nim.. vzdy sme nejak jeden druheho podrzali, alebo aj nepodrzali, lebo sme boli obidvaja vo svojich smutkoch, tiez som uz aj byvala naspat u rodicov. Ale ak sa s priatelom lubite vzdy sa to nejak utrasie. Niekedy je ta bolest privelka na racionalne rozmyslanie.
V praci jedna kolegyna pred mesiacom porodila, dve dalsie su tehotne... je to tam vesele, sestra uz kazdy chvilu porodi. Je to tazke byt medzi nimi, ale som rada ze ich mam, vela mi pomohli ked bolo mne zle, tak mam teraz zatate zuby a usmev na tvari, lebo maju pravo tesit sa zo svojich deti. Tvoja kolegyna ti mozno len chcela vyjst v ustrety, mozno to od nej len blbo vyznelo, ale myslim ze to nemyslela zle. a mozno ked vidi co sa stalo tebe tak sa boji a mozno tiez nevie ako sa ku tebe spravat aby ti neublizila, ktovie. casom si zvyknes na rozne reakcie okolia. ale napriek roznym reakciam mne pomohlo ze som sa takmer hned asi po sestonedeli, neviem ci nie aj skor vratila do prace. doma by som sa zblaznila. A prekonavanie tych vsetkych reakcii ma asi trochu zocelilo, lebo som do toho skocila priamo po papuly, ale kazda sme ina. Drzim ti palceky aby si nasla sposob ako to prekonat v relativnom zdravi. je to u teba este cerstve, casom sa to trochu zmeni. ale neviem ci to niekedy prestane boliet, asi navzdy nam uz budu chybat..
|
|
|
